Prvý augustový víkend nás Slovak Blues Project zaviedol až na sever Čiech, na hrad Střekov pri Ústí nad Labem, kde už 9 rokov v letných mesiacoch prebiehajú festivalové koncerty pod názvom Střekovské hudební léto. Keď sme sa po niekoľkohodinovej jazde autom v úmornej horúčave dostali do cieľa, na mieste činu nás privítala majestátna zrúcanina hradu zo 14. storočia so zachovalou gotickou vežou na vysokom kamennom brale týčiacom sa nad riekou Labe.
Bolo to skutočne veľmi pôsobivé, rovnako ako plagát obrovských rozmerov s našimi menami pred hlavnou bránou či popravisko s vysokou drevenou šibenicou na hradnom nádvorí. No pod hompáľajúcou sa sľučkou sa nehralo, i keď by sa to niektorým romantickejšie založeným muzikantom i fanúšikom nepochybne celkom páčilo. Ešte nás čakalo pekných pár metrov cesty do kopca, kým sme sa dostali ku kamennému schodišťu, ktoré viedlo na terasu s nádherným výhľadom na Labe a okolie. Pravda, ten výhľad sme si užívali až neskôr, najprv sme si museli tri až štyrikrát zopakovať lezenie hore dole po schodoch, kým sme povynášali na terasu všetky nástroje a aparatúru.
Mimochodom v polovici schodov bolo medzibránie a tam na stene visela čierna pamätná tabuľa pripomínajúca návštevu slávneho skladateľa Richarda Wágnera, ktorý sa tu v roku 1842 nechal inšpirovať romantickým prostredím a zložil báseň, ktorá sa neskôr stala podkladom pre libreto známej opery Tannhäuser. Ako som sa dozvedel, Střekov očaroval a stal sa zdrojom inšpirácie aj pre Johanna Wolfganga Goetheho, Karla Hynku Máchu, ba dokonca aj pre Karla Maya.
Ale poďme k muzike. Na Střekove sme hrali ako Slovak Blues Project v trojici, teda Ľuboš Beňa, ja a náš hosť Miro Buzrla, hráč na gombíkovú ťahaciu harmoniku zvanú aj heligónka. Kombinácia Mirových heligóniek s našimi rezofonickými gitarami a bluesovou muzikou mala úspech. Miro nielenže dodal niektorým našim skladbám zydeco punc, čo bluesumilovné a hudbyznalé publikum aj patrične ocenilo, ale v polovici koncertu vystúpil aj ako virtuózny sólista s efektnou zmesou ľudoviek. Veľká škoda, že večer bol prístup na hradnú vežu už uzatvorený. Keby zahral odtiaľ, bolo by to určite ešte efektnejšie.
A hoci sa nepatrí chváliť vlastným vystúpením, musím povedať, že na koncerte panovala úžasná atmosféra, ku ktorej nepochybne prispeli aj výborní zvukári. Návštevníci si to viditeľne užívali. Veľkú rolu pritom hrala aj pôsobivá scenéria a potlesk i následné prídavky svedčili o tom, že fanúšikom, ktorí takisto absolvovali cestu okolo šibenice a výstup po nekonečných schodoch, sa koncert na hrade páčil, čo nám so spokojným úsmevom potvrdil aj hlavný organizátor festivalu, v Čechách pôsobiaci Košičan Martin Kráľovský. Jediná škoda, že pri lúčení mi nenapadlo použiť modifikáciu známeho predvolebného sloganu „Blues na hrad!“ Určite by všetci so mnou súhlasili.
Text: Bonzo Radványi
Foto: Mirka Anna
August 2017
