V sobotu 6. mája 2017 bol pekný slnečný deň, takže som mohla konečne vymeniť teplú bundu za menčestrové sako. Ale nielen preto som mala celý deň dobrú náladu. Tešila som sa na podujatie, ktoré sa konalo v ten deň o 19:00 hod. v Music a Café v trnavskej City Aréne. Išlo o špeciálny koncert trnavskej bigbítovej kapely The Breakers spojený s krstom a prezentáciou knihy „50 rokov bigbítu – The Breakers 1965-2015“.
Lístky sme mali s kamarátkou kúpené vopred, pretože sme tušili, že na koncert príde veľa ľudí. Naša predtucha sa splnila. Po príchode do City Arény sme skonštatovali starú známu pravdu, že bigbít má v Trnave silnú fanúšikovskú základňu. Prichádzali ďalší a ďalší poslucháči a Music a Café priam praskala vo švíkoch. V publiku prevládali príslušníci staršej generácie, a hoci ešte stále patrím medzi tých trochu mladších, cítila som sa v tejto spoločnosti dobre. Fanúšikovia mali možnosť zakúpiť si nielen knižky „50 rokov bigbítu“ aj s podpismi členov The Breakers, ale aj ich cédečká a tričká k 50. výročiu kapely. Music a Café bola plná veselej nálady ešte pred začiatkom koncertu a v takejto výbornej atmosfére hudobníci vyšli na pódium. Kapela hrala v zostave, v akej začínala v polovici 60. rokov. Tvoria ju: Peter Bonzo Radványi – spev, sprievodná gitara, ústna harmonika; Laco Bartoš – sólová gitara, vokál; Fero Bartoš – basgitara, vokál; Marián Remenár – bicie, vokál; Marián Mike Kramár – organ.
Sprievodné slovo si vzal na starosť Peter Bonzo Radványi, ktorý všetkých privítal na spomienkovom koncerte The Breakers a zdôraznil, že sme v najsprávnejšom čase na najsprávnejšom mieste a že je to vlastne také spomienkové stretnutie v rodinnom kruhu, pretože väčšina prítomných sa navzájom pozná. V podaní kapely zaznela zvučka, ktorou zvyknú The Breakers začínať koncerty. O spestrenie sa postaral jeden pán z publika a pripojil sa ku kapele s hudobným nástrojom pripomínajúcim ozembuch. Po skladbe I Want You od kapely The Troggs si Bonzo zaspomínal na vznik kapely The Breakers v jeseni v roku 1965. Inšpiráciou pre jej založenie bol hlavne koncert britskej hudobnej skupiny Manfreda Manna so spevákom a harmonikárom Paulom Jonesom v bratislavskej Športovej hale, kde vystúpila ako predkapela slovenská bigbítová kapela The Beatmen. Na pripomenutie si tejto udalosti zahrali The Breakers skladbu If You Gotta Go, Go Now, ktorú hrávala práve formácia Manfred Mann. Túto skladbu, ako aj niektoré ďalšie, Bonzo okorenil hrou na ústnej harmonike. Prezradil nám, prečo sa na tomto koncerte nepremietajú fotky, ako pred dvoma rokmi v kine Hviezda. Jednoducho preto, že všetky fotky sú v knižke, ktorej krst čoskoro prebehne. Pri tejto príležitosti poďakoval všetkým autorom spomínaných fotografií a všetci prítomní im venovali veľký potlesk. Bonzo zvlášť upozornil na fotku od Petra Haruštiaka z roku 1966, na ktorej je plagát pozývajúci na koncert The Breakers v Piešťanoch.
Členovia kapely o tejto fotke nevedeli a boli veľmi radi, že im ju autor zaslal. Pokračovali sme vo výlete do 60. rokov, lebo skladby, ktoré na špeciálnom koncerte The Breakers zazneli, boli takmer výhradne z tohto časového obdobia. Nechýbala Hi-Heel Sneakers, známa bluesová pieseň. Nahrali ju napríklad The Beatles a The Rolling Stones. V sólach sa v nej predstavili Marián Mike Kramár a Laco Bartoš, rytmika perfektne tvrdila muziku a Bonzo spieval zo všetkých síl. Pri pódiu, kde som sa väčšinou pohybovala, bola hudba poriadne hlasná, ale vôbec mi to neprekážalo. Povedala som si, že generácia našich rodičov sa vie poriadne baviť. A rozhodne nie len pri dychovke. Bonzo niekoľkokrát za večer zložil poklonu obecenstvu. Prízvukoval, že pre kapelu sú fanúšikovia nesmierne dôležití, lebo bez nich by snaženie hudobníkov vôbec nemalo zmysel. Nasledovali dve skladby od kapely The Kinks – You Really Got Me a Dandy. Potom sme sa dozvedeli niečo o „skupinových rekordoch“ v The Breakers. Napríklad, že najviac rôznych postov v kapele v priebehu času vystriedal Fero Bartoš. Rekordmanom v počte odchodov a návratov je zase Laco Bartoš. Najstabilnejším členom je Bonzo. Najdrahším hudobným nástrojom v tejto hudobnej skupine je hammond organ, na ktorý hrá Marián Mike Kramár. Ten je aj najvzdialenejším Trnavčanom v The Breakers – pochádza z Cífera a žije v Prahe.
V skladbe A Whiter Shade Of Pale, ktorú nahrali Procol Harum v roku 1967, sa blysol svojou hrou na hammonde a Laco Bartoš ju precítene zaspieval. Potom sme si zaspomínali na časy, keď cestovné lístky na železnici boli z kartónu (Čuduj sa svete, i ja si na to ešte pamätám!) a ľudia si posielali listy napísané na papieri v zalepených obálkach. Nemohla nasledovať iná skladba ako The Letter od kapely The Box Tops. Ďalšou bola Wild Thing. Jej autorom je Chip Taylor, ktorý je zaujímavý tým, že má slovenských predkov – jeho starý otec z otcovej strany bol slovenský prisťahovalec z Košíc. Pieseň Boom, Boom z repertoáru The Animals venovali The Breakers spriatelenej trnavskej kapele The Blues Mother-In-Law (Bluesovej svokre). Momentálne v nej hrá i spieva ich člen Laco Bartoš. Po Bonzovom konštatovaní, že dobrých ľudí sa veľa zmestí, sa z preplneného hľadiska ozvalo: „Oni tie priestory nafúkli!“ Music a Café sa naozaj zdala, akoby bola bezodná. Ale ktorý muzikant by sa netešil, keď hrá pred plnou sálou? Ako posledná pred prestávkou zaznela pieseň Laca Bartoša Spomienky na časy.
Počas prestávky pozval Bonzo na pódium Dr. Petra Horvátha, ktorý manažoval reprezentačný koncert The Breakers 6. 9. 1966 v trnavskom divadle a tiež ich comebackový koncert 22. 9. 2001 tamtiež, hovorcu Mesta Trnavy a člena Spolku slovenských spisovateľov Ing. Pavla Tomašoviča a vydavateľa, fotografa a novinára Jozefa Šelestiaka, ktorý sa postaral i o grafickú a technickú úpravu knihy „50 rokov bigbítu – The Breakers 1965-2015“. Kniha mapuje vznik a históriu kapely a čitatelia v nej môžu nájsť mnoho historických fotografií a zaujímavých historiek o kapele a jej členoch. Z pódia zaznelo poďakovanie všetkým, ktorí podporili vydanie knihy. Boli medzi nimi i Trnavský samosprávny kraj a Mesto Trnava, veď The Breakers dostali v minulom roku, 6. 3. 2016 Cenu Mesta Trnava. Dr. Peter Horváth sa vyjadril, že každý z nás má svoju vlastnú predstavu o zlatých časoch. Pre neho to bolo obdobie „sixties“, 60. rokov, aj vďaka vynikajúcej literatúre a hudbe. Zlaté časy sa mu spájajú aj s báječnými chalanmi z The Breakers, pretože sa im podarilo v tej dobe prelomiť bariéry konvencií i politiky. Potom sa slova ujal Ing. Pavol Tomašovič ako predstaviteľ mladšej generácie. Povedal, že Trnava je nielen o pamiatkach, kostoloch, hradbách, ale hlavne o ľuďoch a o atmosfére. Dobrú atmosféru vytvára v Trnave i kapela The Breakers, je „večne živá“ a môže byť vzorom i pre mladšie generácie. Bonzo zdôraznil, že krstnými sme hlavne my, poslucháči. Kniha, preventívne zabalená v euroobale, bola slávnostne pokrstená koňakom.
Po prestávke sa The Breakers pustili do hrania a spevu s novou silou a elánom a začali hitom od The Rolling Stones (I Can´t Get No) Satisfaction. Nasledovala Hang On Sloopy z repertoáru The McCoys, počas ktorej Fero Bartoš na chvíľu vyšiel s basgitarou medzi publikum a hral tam. K ďalšej pesničke Summer In The City hudobnej formácie Lovin´ Spoonful sa viaže príhoda z 11. 12. 1967. Vtedy sa kapele The Breakers podarilo do verejnej nahrávky pre rozhlasovú reláciu Na modrej vlne „prepašovať“ práve túto skladbu a v tom čase boli zrejme jedinou slovenskou kapelou hrajúcou bigbít, ktorá v tejto relácii zaspievala po anglicky. Došlo i na moju obľúbenú pomalú skladbu z repertoáru The Rolling Stones – No Expectations. Neodolala som a trochu som si aj zanôtila. Na pódiu si zase o chvíľu zaspieval Laco Bartoš v skladbe Lucille, ktorú preslávil Little Richard. Nálada bola perfektná, ozývalo sa tlieskanie publika, pochvalné pokriky a pískanie. A kapela servírovala ďalšie dobroty – Farmer John od The Searchers a Hi, Hi, Hazel z repertoáru The Troggs. Ku svojej autorskej skladbe I Haven´t Got A Penny (Nemám ani halier) Bonzo povedal, že keď ju v 60. rokoch hrali, stalo sa im, že im poslucháči skutočne na pódium hádzali mince. V knihe som sa neskôr dočítala, že to bolo na premiére tejto skladby, v apríli 1967 v kultúrnom dome v Seredi.
Sereď sa v poslednom čase stala akýmsi mojím druhým domovom, no v roku 1967 som mala iba mínus desať rokov. Bonzo si vo svojej skladbe poriadne zahral na ústnej harmonike a obecenstvo sa bavilo. Keďže koncert sa blížil ku koncu, zaznela pesnička síce z 80. rokov, ale s výstižným názvom: Should I Stay Or Should I Go od kapely The Clash. Poslednou skladbou mala byť Johnny B. Goode, ktorej autor a interpret Chuck Berry zomrel v marci 2017 vo veku 90 rokov, ale myslím si, že jeho hudba ostane nesmrteľná. The Breakers pesničku ešte v závere ako sa patrí vygradovali a reakcia publika ich utvrdila v tom, že nemá byť posledná a že bude dobré nejaké skladby pridať. Po It´s All Over Now od The Rolling Stones Bonzo poďakoval v mene celej kapely všetkým fanúšikom, manažérom, zvukárom, priateľom, sponzorom, manželkám, deťom, vnukom a najmä anjelom strážnym – doktorom, ktorí členov The Breakers udržujú v dobrej kondícii, a tiež hrobárom, ktorí na nich (chvalabohu) akosi pozabudli…
A nasledovali ďalšie prídavky, ako pesnička Hippy, Hippy Shake, ktorú nahrali napríklad The Beatles. The Breakers si hraním uctili aj svojich už zosnulých kamarátov. Publikum tlieskalo, mnohí ľudia aj postojačky. Priala som si, aby túto hudbu plnú úžasnej energie bolo počuť aj do neba a aby The Breakers ešte dlho rozdávali dobrú náladu na tomto svete. Keďže žiadny koncert netrvá večne, Bonzo skonštatoval, že v najlepšom treba prestať. Ešte raz nám dopriali skladbu (I Can´t Get No) Satisfaction a po nej už nasledovala iba zvučka The Breakers. Na jej konci klepal Bonzo do rytmu bubeníckou paličkou po plechovej tácke. Koncert trval takmer tri hodiny a bolo pre mňa potešením zaspomínať si na časy, ktoré som vlastne nikdy nemohla zažiť.
S kamarátkou sme si chceli oddýchnuť pri dobrej hudbe a naše želanie sa nám splnilo. Ešte v noci, keď som konečne prišla z koncertu domov, som si doma pospevovala. Až vtedy som si uvedomila, že atmosféra v Music a Café ma tak pohltila, že som si zabudla dať aj svoju tradičnú čiernu kávu. No, ale pri písaní tohto článku som si to vynahradila a tie kávy som si dala štyri. Hudba i káva dodávajú energiu a ja potrebujem oboje, aby som mohla fungovať.
Text: Ružena Šípková
Foto: Ľuboš Beňa
Máj 2017
