Blíži sa jar a v mojom diári sa už veselo „liahnu“ termíny. Dožadujú sa pozornosti, jeden hlasnejšie ako druhý. Našťastie je mi ich volanie väčšinou príjemné. Vo štvrtok 9. marca 2017 ma jeden taký hlas vábil do Trnavy. V Music a Café klube v City Aréne sa chystalo už desiate pokračovanie úspešnej klubovej série v rámci projektu Blue Thursday – Modrý štvrtok, ktorý organizuje Trnavská hudobná spoločnosť, o. z. a trnavská bluesová kapela Second Band. O 20:00 hod. bol na programe hudobný večer so zaujímavým hosťom – blues-rockovým gitaristom, spevákom, skladateľom a lídrom kapely Kiero Grande Adrianom Kelemenom. Pamätala som si ho z festivalu Blues Moods 2016, ktorý sa konal v tých istých priestoroch. Adrian vtedy vystúpil s kapelou The Joint Venture z Nových Zámkov a mali veľký úspech.
A tak som sa po celodenných povinnostiach v Bratislave vybrala večer ešte za hlasom blues do Trnavy. V Music a Café som pila kávu a obdivovala som dva portréty Janis Joplin, ktoré spolu s podpismi hudobníkov zdobili stenu napravo odo mňa. Nie, že by som túžila po živote, aký Janis viedla, ale jej spev bol ako vynikajúca bluesová báseň. A okrem toho, ja mám v sebe tiež niečo sebazničujúce, bez toho by som zrejme nemohla tvoriť poéziu. Neodolala som a portréty som si odfotila. Hudobníci sa chystali na vystúpenie a ja som si všimla, že bubeník má bicie značky Pearl. Pearl bola vraj aj prezývka Janis Joplin. Fajn, povedala som si. Zrejme je to dobré znamenie, že dnes bude mať ten blues-rock grády.
Na začiatku koncertu sa publiku prihovoril Peter Stojka z Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. a v krátkosti porozprával o projekte Modrý štvrtok. V jeho rámci sa jedenkrát mesačne koná v Music a Café v trnavskej City Aréne bluesový koncert kapely Second Band a jej hosťa. Dnes to bude Adrian Kelemen z Veľkého Kýru.
Najprv nás však čakal prvý set, tzv. „otvárák“, počas ktorého hral Second Band svoj tradičný bluesový repertoár. Kapela hrala v zostave: Juraj Parízek – spev, gitara, Peter Stojka – fúkacie harmoniky, Jaroslav Rakay – kontrabas a Denis Čapkovič – bicie. Začali skladbou Same Old Blues a nasledovali Rock Me Baby a I Want To Be Loved. O pesničke Big Foot Boy prezradil Peter Stojka, že je to autorská pesnička Juraja Parízka. Vychutnávala som si sóla gitary i harmoniky a pri speve mi bolo do spevu. Rytmika v pozadí sa tiež činila. Najviac som ju vnímala v posledných dvoch skladbách setu: You Can´t Judge A Book By The Cover a Caledonia, pri ktorých mal človek chuť ak nie tancovať, tak si aspoň podupkávať nohou. V Music a Café sa ako vždy zišli skalní fanúšikovia dobrého blues a Second Bandu zaslúžene tlieskali. Peter Stojka poďakoval podporovateľom projektu Modrý štvrtok, hlavne mediálnym partnerom, Music a Café klubu a všetkým kamarátom a fanúšikom. Uistil nás, že všetci zúčastnení majú snahu projekt dlhodobo udržať.
Po pätnásťminútovej pauze nasledovalo hranie s hosťami, pretože neprišiel len jeden hosť, ale dvaja. Okrem Adriana Kelemena, ktorý je civilným povolaním jadrový fyzik, to bol aj basgitarista z kapely Kiero Grande – Robi Gajdošík. V tomto sete nahradil Jaroslava Rakaya. Adrian trochu zaváhal, keď si mal zapnúť mikrofón a vtipne to okomentoval, že ani jadrový fyzik nemusí vedieť všetko. Okrem spevu a hry na gitare sa ujal i sprievodného slova. Povedal, že budú hrať skladby z repertoáru Kiero Grande. Kto ich už počul na festivale Blues Moods 2015, osvieži si pamäť.
Ako prvá zaznela skladba Shame, Shame, Shame. Jej autorom je Jimmy Reed, ale známa je napríklad aj v podaní Johnnyho Wintera. Nasledovala She Caught The Katy And Left Me A Mule To Ride, ktorú poznám z repertoáru Taj Mahala. Adrian a Robi priniesli do kapely viac blues-rockového zvuku a energie. Adrian šikovne ovládal gitaru i „krabičky“ na zemi a zdalo sa mi, že spieva až z hĺbky duše. No a basová gitara priam rozprávala. Vravela som si, aha, mladá generácia a aké blues! Ale aj Juraj Parízek a Peter Stojka sa blysli peknými sólami. Adrian poznamenal, že v tejto zostave hrajú vlastne prvý raz a že dúfa, že nám neskazia náladu, keďže celý večer je vlastne „jammingový“. Ale skazenie nálady vôbec nehrozilo, publikum si užívalo príval nadšenia z pódia. Posolstvo skladby Spoonful zhrnul Adrian tak, že niekedy stačí aj za lyžičku lásky, aby bol človek šťastný. Pri nasledujúcej nazvanej Rescue Me, ktorá je jeho dielom, sa mu roztrhla struna na gitare, a preto časť ďalšej skladby ostatní hudobníci odohrali bez neho. Skoro sa však vrátil a dal sa do hrania a spievania s novou silou. Bolo zaujímavé sledovať a počúvať, ako hudobné nástroje na pódiu medzi sebou komunikujú. Boli to celé „rozhovory“, napríklad medzi gitarou a harmonikou či medzi gitarami navzájom.
Keď odznelo už viacero bluesových pesničiek, Adrian povedal, že sme už iste unavení z blues, a preto zahrajú jemnejšiu pesničku, ktorá však nie je taká idylická ako sa zdá, pretože je o dievčati – narkomanke. Išlo o Little Wing od Jimiho Hendrixa. Zahrali ju bez harmonikára. Samozrejme, nebola celkom pomalá. Len čo prišla energickejšia a dynamickejšia pasáž, ozval sa spontánny potlesk poslucháčov. No a dočkali sme sa i pekne vygradovaného záveru. Harmonikár sa znova vrátil na pódium a Adrian prezradil, že obec Veľký Kýr leží na polceste medzi Nitrou a Novými Zámkami. Preto zahrajú aj pesničku, ktorú ľudia v okrese Nové Zámky už nemôžu vystáť – Sweet Home Chicago. A tak hrali a ja som rozmýšľala, ako často museli túto skladbu Kiero Grande hrávať po celom okrese, keď tam každému lezie na nervy. Ale hranie v Trnave si Adrian pochvaľoval, oceňoval, aké zaujímavé je spoznávať na pódiu svojich nových spoluhráčov po hudobnej stránke. Prišlo i na klasickú bluesovú pesničku, ktorú hrá každý, a tak nie je dôvod, aby ju nezahrali i oni – Cross Roads Blues od Roberta Johnsona. Prišlo v nej znovu k „rozhovoru“ gitár. Napokon si poslucháči vyžiadali „nejakú tvrdšiu, rockovejšiu pesničku“ a hudobníci im vyhoveli. Hlavný hudobný hosť však našťastie nerozbíjal ani atómy, ani gitary, až taká tvrdá muzika to nebola.
Prišiel koniec druhého setu a Peter Stojka oznámil, že nasleduje prestávka a po nej príde „zatvárák“, čiže jamovanie. Tradičná súťaž o fúkaciu harmoniku sa tento raz neuskutočnila z prozaického dôvodu: harmonikár ju zabudol doma. Ja som si zase uvedomila, že čas pokročil a že som si zabudla kúpiť spiatočný lístok na cestu domov, a tak som rýchlo „mazala“ na železničnú stanicu. Všetko však našťastie dobre dopadlo.
Na záver mi napadla už len otrepaná fráza, že ľudia na svete komunikujú v mnohých jazykoch, ale hudba je len jedna a hudobné nástroje neriešia, či sa zhovárajú po anglicky, po slovensky či po maďarsky. Teraz doma počúvam Kiero Grande a Janis Joplin. Okolo mňa prebleskujú modré slová.
Ružena Šípková
Marec 2017
