Keď si vyhľadáte v slovníku cudzích slov pojem „spontaneita“ dostanete vysvetlenie, že ide o ničím a nikým neovplyvnené konanie o mimovoľný, nenútený a bezprostredný prejav. Po koncerte Richarda Bonu v Istropolise v Bratislave na festivale One Day Jazz 2018 vážne zvažujem, či neoslovím Jazykovedný ústav SAV či by v prípade tohto cudzieho slova, nepouvažovali ešte o jednom synonyme. Znelo by jednoducho – Richard Bona. Jeho fanúšikovia ho volajú aj „africký Sting“, kritika v jeho prípade ide ešte minimálne o jednu úroveň ďalej. Tento basgitarista, spevák, skladateľ no v prvom rade hudobník, opäť si pomôžem slovníkom – „človek venujúci svoj život hudbe“, sa narodil v Kamerune v kolíske africkej hudby. A svojim koreňom ostáva absolútne verní. A neostáva len pri koreňoch. V jeho hudbe, v jeho umení z týchto koreňov vyrastá nádherná fauna. Plná šťavnatých plodov, pestrofarebných kvetov, vôni a chutí každému podľa ľubovôle.
Hudba medzi riadkami: Tieto riadky nemajú ambíciu poskytnúť hudobnovedný pohľad na tvorbu Richarda Bonu. Nebudem ani rozoberať harmonické postupy a na konci nenájdete ani playlist, ktorý na svojom bratislavskom koncerte odohral. V tomto prípade je to podľa mojej mienky absolútne zbytočné. V hudbe, v umení a rovnako aj v živote sa niektoré veci zaškatuľkovať nedajú. Dajú sa prežiť, vedia nami prúdiť a bytostne sa nás dotýkať. Tak ako literatúra, aj hudba je niekedy písaná medzi riadkami notovej osnovy. A toto medziriadkové písanie ide Bonovi naozaj fantasticky.
Syntéza mnohého: V Los Angeles Times o ňom napísali: Predstavte si virtuozitu Jaca Pastoriusa, vokálnu dokonalosť George Bensona, zmysel pre spev a harmóniu akou disponoval João Gilberto a ak všetko toto zmiešajte s africkou kultúrou, dostanete jedno meno – Richard Bona. Počas svojej bohatej kariéry už stihol spolupracovať s takými osobnosťami akými sú Bobby McFerrin, Pat Metheny, Joe Zawinul, Chick Corea či Herbie Hancock. Na svojom konte má bezmála dvanásť plnohodnotných albumov a ťažko povedať, ktorý z nich je lepší. Opäť každému podľa jeho chuti a gusta. Vynikajúce sú všetky. Na jeho tvorbe je zaujímavá ešte jedna dôležitá vec. A to je skúsenosť. Skúsenosť s mnohými kultúrami. Jeho hudba niekedy pôsobí akoby nás prevádzal svojim vlastným svetom, ktorý je ale tvorený mnohými ďalšími. Nástupnou stanicou je Afrika, ale spoločne s Richardom Bonom navštevujeme Kubu, Indiu, Brazíliu a mnohé iné hudobne a kultúrne inšpiratívne krajiny. A je to krásna cesta.
Ľahkosť bitia: V jeho prípade ide o elektrizujúci a jedinečný štýl spájania hudby do jednej dokonalej syntézy. Zdanlivo bez akejkoľvek námahy, s citom, pokorou, voľnosťou a neskonalým pocitom slobody k hudbe ako takej. Samozrejme s dokonale vycibrenou technickou zručnosťou, bez ktorej by to nešlo. Ale Bona, ako som mal možnosť vnímať jeho hudbu, akoby svoj nástroj len sledoval, počúval a ten ho v prvom rade viedol. Platí to o jeho hre na basgitaru, ako aj v jeho ekvilibristike vo vokálnych partoch. Nie je jednoduché nadobudnúť svoj vlastný a nezameniteľný hudobný štýl. A je len pár umelcov – hudobníkov, ktorým sa to podarí. Richard Bona k ním jednoznačne patrí. A ľahkosť bitia s akou pôsobí vo svojom svete a vo svojej hudbe je jednoducho dokonalá. Práca s jeho nástrojom (nástrojmi), je kombináciou chirurgickej presnosti, nápaditosti a detskej hry zároveň. Akoby ani o nič nešlo, len tak byť, splynúť s hudbou a jednoducho sa nechať viesť …
Čistá hudba: Akoby symbolicky došlo počas koncertu aj k prepojeniu týchto dvoch svetov, keď Richard Bona pozval k sebe na pódium mladého, iba osem ročného basgitaristu Árona Hodeka. A opäť akoby o nič nešlo a už vôbec nie o to, že Bona využíva systém „prodigy child“ kvôli akémusi marketingovému zámeru. Jednak to nepotrebuje a to by ani nebol Richard Bona ako ho poznáme. Len rozumie svetu detí, čistému, ešte nepoškvrnenému a rád ho pozoruje. Je pre neho obohatením. Back to the Roots (späť ku koreňom) veď všetci sme raz boli deťmi a často na to zabúdame. Richard Bona nám to neraz vo svojej hudbe pripomína. Tak ako nám pripomína, ako dôležité je vrátiť sa ku koreňom a neobjavovať už objavené.
Objaviť v prvom rade seba a svoju autentickosť bytia. To je to najdôležitejšie. Po jeho koncerte si obecenstvo vytlieskalo prídavok. Ale nebol to prídavok na aký sme zvyknutí. Je to podobné, ako keď cestujete vlakom po nejakej krajine. Všímate si jej krásu, objavujete jej charakter a nakoniec dorazíte do cieľovej stanice. Musíte vystúpiť, lebo inak by ste zmeškali ďalší vlak, ktorý vás zoberie do ďalších, ešte nepoznaných krajín. To naše „vystupovanie“ na koncerte v Bratislave ešte spríjemnil svojim hlasom a vďaka woodoo looper-u (ako ho sám nazval) pribalil aj zopár hlasových čarov a kúziel na našu ďalšiu hudobnú cestu. Opäť s neprehnaným konštatovaním, dokonalé. A čo dodať na záver? Zacitujem slová môjho dobrého priateľa s ktorým som koncert navštívil: „tak toto ja volám Čistá hudba“. Dovidenia v ďalších hudobných svetoch s Richardom Bonom.
Ján Sklenár
November 2018
