Ďalšia bluesová anabáza ma zaviedla koncom marca spolu s Ľubošom Beňom do francúzskej Pikardie na festival s pre mňa dosť ťažko vysloviteľným názvom 20 ans Le Blues Autour Du Zinc v Beauvais. No ešte predtým sme museli zdolať asi 1450 kilometrovú trasu cez Čechy a Nemecko do severofrancúzskeho mesta Bethune, kde sme mali prvý koncert a kde sme si vyskúšali ukážky z našej chabej znalosti francúzštiny ako merci beucoup, bon jour, bonsoir, bon appétit, très bon, bon voyage a podobné jazykové bonbóniky. No keďže mám to „bon“ aj v mene, prijali nás skoro ako svojich.
Prevoz do Beauvais bola maličkosť – len 200 kilákov. Mimochodom, do očí mi udrelo, že na rozdiel od nás diaľnica nebola lemovaná reklamnými tabuľami, no všadeprítomné plastové fľaše pri ceste nechýbali ani tu. Zaujímavé, že v rádiách „nebežali“ samé staré vykopávky ale okrem rozličných francúzskych kapiel a spevákov boli počuť aj Muse, Coldplay, AC/DC, Foo Fighters či Nickelback.
Beauvais je asi 60-tisícové mestečko s dominantnou gotickou Katedrálou sv. Petra z 13. storočia, ktoré leží 90 km severne od Paríža. Festival trval desať dní od 19. do 29.3. Bol to už jeho 20. ročník a všade bolo plno. Bolo vidno, že mesto festivalom doslova žilo. Keďže sme vystupovali až v piatok a v sobotu 27. a 28. marca, koncert hlavnej hviezdy, Američana Otisa Taylora sme nestihli. Nestihli sme toho oveľa viac, lebo festivalová ponuka bola neobyčajne bohatá a len v spomínaný piatok a sobotu sa uskutočnili dvojkoncerty na 8 rozličných klubových pódiách, po ktorých každý večer po polnoci nasledoval ešte koncert vo veľkej hale s tromi či 4 ďalšími kapelami. Tam som počul aj výbornú anglickú speváčku Connie Lush s jej kapelou The Blues Shouters.
Program festivalu v Beauvais bol skutočne pestrý. Na pódiách sa striedali francúzske, anglické a americké kapely, jedinou výnimkou sme boli tuším iba my a čierny funkový gitarista a spevák z Toga, ktorý vystupoval pod menom Vaudou Game. Zneli všetky možné bežné i nie celkom bežné kombinácie bluesu s inými žánrami – zacitujem vám z festivalového bulletinu – od akustického country bluesu, cez delta blues, roots folk blues, Chicago blues, vintage swing blues, fresh rhythm & blues, freak blues, rock blues soul, blues rock, blues jazz, funky blues, neo blues hard folk, gypsy blues, electro blues, elektro dub blues, až po veľmi zaujímavé a energiou až tak sršiace spojenie bluesu s hip hopom, ktoré ponúkala francúzska formácia Kussay and the Smokes.
Páčilo sa mi aj sólové vystúpenie charizmatického anglického speváka a slide gitaristu King Size Slima. Okrem neho som v Beauvais stretol aj celý rad ďalších hostí z Británie – gitaristu a speváka Big Joe Bonea, ktorý vystupoval ako one man band, trio Leeds City Stompers, gitaristku a speváčku s anjelským hlasom Ritu Payne či desaťčlenný show band The Urban Voodoo Machine. Zaujala ma aj výborná francúzska funky bluesová kapela Foolish King so speváčkou Charlie Dalesovou, ktorá nás striedala v sobotu v Le Touco a sympatický mladý francúzsky gitarista a spevák s anglickým menom Alexis Evans z Bordeaux, s ktorým som sa zasa zoznámil pri obede.
Ako som už spomínal, dve najväčšie hviezdy festivalu, amerického bluesmana Otisa Taylora ani britskú bluesrockovú skupinu Never The Bride z Bristolu som nevidel, no na spiatočnej ceste sme si v aute vypočuli aspoň ukážky od nich z výberového promo CD, ktoré nám venoval samotný šéf festivalu.
V nedeľu ráno nás čakal ďalší, tentoraz cca 400 km dlhý prejazd do Gouvy v Belgicku. Museli sme sa poponáhľať, lebo sme hrali už o tretej popoludní.
Nebolo to bohviečo. Za neprestávajúceho dažďa sme absolvovali celú trasu a len vďaka GPS sme našli bohom zapadnutú dedinku a jazzový klub Fere de Madelonne s nie veľmi lákavým zovňajškom. No zdanie často klame a prináša prekvapenia. Toto bolo príjemné. Bolo tam veľké pódium s pripravenou aparatúrou, zvukár, ktorý vedel a počul, pekný interiér, čierna mačka a najmä asi 150 návštevníkov, ktorí sa poschádzali z blízkeho i ďalekého okolia a vytvorili neopakovateľnú atmosféru. Z majiteľa Claudea sa na dôvažok vykľul veľký fanúšik a znalec muziky, ktorý dlhé roky organizuje okrem klubových koncertov aj veľký letný Jazz Blues festival.
V priebehu uplynulých rokov v Gouvy vystúpili také hviezdy jazzového, bluesového a blusrockového neba ako Dizzy Gillespie, Don Cherry, Art Blakey, Clark Terry, Johnny Griffin, Toots Thielemans, Randy Brecker či Memphis Slim, Luther Allison, Canned Heat, Ten Years After, Lucky Peterson, Ana Popovic, Walter Trout, Candye Kane, Magic Slim & Teardrops, Deborah Coleman, John Lee Hooker Jr. a mnohí ďalší. Ešte šťastie, že toto všetko som sa dozvedel až po koncerte. Veď len stáť na rovnakom pódiu ako títo velikáni vzbudzuje bázeň, nieto tam ešte hrať. Slovom Gouvy is Groovy.
Cesta späť býva vždy kratšia a zostávajúcich 1200 km Ľuboš zvládol s bravúrou aj napriek neustále nás prenasledujúcim so snehom zmiešaným dážďovým kvapkám za 12 hodín.
Bonzo Radványi
Apríl 2015
