Ani sme sa nenazdali a opäť sú tu prázdniny. V Trnave k nim už neodmysliteľne patria aj open-air koncerty na Hlavnej ulici pred radnicou, ktoré sa konajú v rámci projektu Leto na korze. I vďaka týmto koncertom sa každý rok teším na leto. Veď priestor a čas sa nájde aj pre bluesovú hudbu. Malý Rím ma lákal už vo štvrtok 5. júla 2018 na koncert domácej, trnavskej kapely Second Band, ktorý mal byť o 19.00 hod. Neodolala som. Bol sviatok Sv. Cyrila a Metoda a sviatkovanie pri hudbe považujem za ideálne.
Open-air koncerty majú tú nevýhodu, že sú závislé od počasia. A to si tentoraz vystrelilo z hudobníkov i zo mňa. Už keď som kráčala na seredskú železničnú stanicu, začalo poriadne pršať. Neodradilo ma to, pretože ak prší v Seredi, neznamená to, že musí pršať aj v Trnave. Tak to bolo aj v ten deň, ba mala som pocit, že mraky tiahnu späť do Serede. No, žiaľ, keď som prišla pred radnicu, začalo popŕchať a čoskoro sa silno rozpršalo. Hudobníci sa napokon dohodli na zrušení koncertu, veď hudobné nástroje a aparatúra sa s vodou nekamarátia, hlavne preto, že sa zapájajú do elektriny.
Celá kapela sa vybrala na kávu. Jedna moja kamarátka zvykne hovoriť, že ak má nejaký problém, dá si kávu a všetko sa už nejako vyrieši. V ten sviatočný deň som si na ňu veru spomenula, pretože v priebehu štvrťhodiny sa počasie umúdrilo, spoza mrakov vyliezlo slnko a objavila sa i pestrá dúha. Koncert sa teda napokon predsa len uskutočnil. Začal sa krátko po 19.30 hod. a trval hodinku. Prišla naň i moja kamarátka, ktorej som najprv do telefónu oznámila, že koncert nebude, a keď sa zmenila situácia, opäť som ju zavolala. Sedacie vaky, ktoré sú pre koncerty Leta na korze typické, sa tentoraz nekonali, no nechýbali lavičky s portrétmi známych osobností spätých s Trnavou. Akurát, že kto si chcel sadnúť, musel si miesto poutierať, dažďová voda sa na lavičkách statočne držala.
Second Band začal svoje vystúpenie na ešte mokrom pódiu skladbou I´m A King Bee. Kapela hrala v zložení: Juraj Parízek – spev, gitara, Peter Stojka – ústne harmoniky, Marek „Polo“ Polonec – basová gitara a Denis Čapkovič – bicie. Ďalšou pesničkou bola Same Old Blues. Hlavná ulica sa po daždi rýchlo zaľudňovala, objavilo sa veľa dospelých i detí a mnohí z nich si prišli vypočuť East Coast Blues v podaní Second Bandu. V publiku sedelo viacero jeho skalných fanúšikov a kapela nemala núdzu o potlesk. Nechýbali ani pobiehajúce deti, bez ktorých by Leto na korze nemalo svoju typickú atmosféru. Nasledovali skladby It´s All Over Now a One Chance With You. Kapela hrala s nefalšovaným bluesovým feelingom. Sústredila som sa hlavne na hru gitaristu a stále mi chodilo po rozume, že svoju gitaru trestuhodne zanedbávam. Spev Juraja Parízka znel uvoľnene a prirodzene a takisto jeho hra na gitare. Až by sa zdalo, že hrať blues je niečo jednoduché, ale, samozrejme, je to len zdanie. Sóla gitary som si naozaj vychutnávala a sóla harmoník tiež. Harmonikový mikrofón Peter Stojka využíval aj na ďakovanie tlieskajúcemu obecenstvu. Pravdaže, hudba mala skvelý drajv i vďaka šikovnej hre basgitaristu a bubeníka.
Čas rýchlo ubiehal a pekné počasie už vydržalo. Peter Stojka, neoficiálny „impresario“ Second Bandu, toho veľa nenahovoril, ale hudba tejto hudobnej formácie bola výrečná a výdatná. Zneli osvedčené kúsky z repertoáru kapely, prevzaté i vlastné: Caldonia, Big Foot Boy, New Orleans, I Want To Be Loved, Crossroads, My Friday… Moja kamarátka to mala so mnou ťažké: chcela sa so mnou zhovárať, ale ja som mala myseľ pri hudbe. Predstavovala som si, ako vo výškach poletujú tóny harmoník, pod nimi kvíli gitara, v hĺbkach duní zvuk basovej gitary a všetko to prenikajú údery na bicie. Slnko pomaly zapadalo a začal viať chladný vietor. Poslednou pesničkou na playliste bola Mystery Train. Povedala som si, že korzo veru dnes navštívil nielen Mystery Train (tajomný vlak), ale aj Mystery Rain (tajomný dážď). Ako prišiel, tak aj odišiel, a aspoň polial bohatú zeleň na Hlavnej ulici. Rezká pesnička zase dodala poslucháčom radosť zo života. Peter Stojka im poďakoval, že prišli aj napriek nečasu. Obecenstvo však volalo, že chce ešte hudobný prídavok. A tak Second Band zahral ešte, ako povedal „impresario“, jednu „vláčikovú“: temperamentnú skladbu Got My Mojo Working. Koncert sa teda napokon vydaril, hoci spočiatku to vyzeralo beznádejne. Už viackrát som sa presvedčila, že veci často nie sú také zlé, ako sa zdajú.
Čo s načatým večerom? Poprechádzala som sa po večernej Trnave a potom som si posedela na stanici. V ten večer som mala možnosť vidieť aj ďalší Mystery Train: vlak z Galanty do Trnavy záhadne meškal 15 minút. Ktovie, kde sa zatáral. Ale to je už iný príbeh.
Ružena Šípková
Júl 2018
