Čo sa týka počasia, prvá polovica mája sa tohto roku veľmi nevydarila. Chladné a upršané dni nikomu nepridajú optimizmu, hlavne, keď sme v minulých rokoch boli zvyknutí v máji na slnko a na priam letné horúčavy. Pevne dúfam, že bude mať pravdu aspoň pranostika: „Studený máj, v stodole raj.“ U mňa proti skleslej nálade, spôsobenej dažďom, zaručene zaberá sedieť v teple, počúvať hudbu a keď už sa dívať na dážď, tak cez poriadne pevné okno. Živá hudba je, samozrejme, najlepšia. Môžem byť ospanlivá ako májové mača, ale pozvanie na dobrý koncert ma zaručene preberie.
Tak to bolo aj vtedy, keď som sa dozvedela, že v stredu 15. mája 2019 sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uskutoční jubilejný koncert: 25 rokov Bluesovej svokry – The Blues Mother-In-Law. Rozhodla som sa, že výročie legendárnej trnavskej blues-rockovej kapely si nesmiem nechať ujsť. Aj v deň koncertu, na Žofiu, pršalo. Veru som si spomenula, ako sa hovorí, že Žofia chodí, s prepáčením, pocikaná. Ja som si však povedala, že to iste len zasiahla vyššia moc a leje čistú vodu na Divadlo Jána Palárika, aby bolo umyté pred dôležitou udalosťou. A prišiel mi na um i názov bluesovej pesničky The Sky Is Crying (Obloha plače), ktorý znie tiež poetickejšie ako tá nešťastná pranostika o Žofke.
V Divadle Jána Palárika som, ako inak, stretla mnoho svojich priateľov a známych nielen z Trnavy, ale aj z Piešťan či zo Šamorína. Prišla som v časovom predstihu, keď sa ešte nedalo ísť do veľkej sály, ale cez pootvorené dvere som si drzo vypočula kúsok zvukovej skúšky Dua Live Guitars, ktoré v rámci nej hralo skladbu Who´ll Stop The Rain (Kto zastaví ten dážď) od kapely Creedence Clearwater Revival. Výberu skladby som sa teda vôbec nečudovala. Veľká sála divadla na mňa dýchala pokojom a pohodou. Moje miesto bolo v prvom rade tesne pred pódiom. Sála sa veľmi rýchlo zaplnila. Krátko po 19.00 hod. privítal všetkých prítomných na podujatí moderátor večera Peter „Bonzo“ Radványi, bývalý člen kapely Bluesová svokra. Pochválil nás, že nemáme v uchu hluchú muchu a že sme dali prednosť hudbe pred hokejom.
Hneď uviedol prvých hostí večera: Duo Live Guitars, ktoré tvoria: Pavel Opatovský – spev, dvanásťstrunová akustická gitara, ústne harmoniky, perkusie a Jozef „Laci“ Pagáč – elektrická gitara, sprievodné vokály. Svoje vystúpenie začali skladbou Dust In The Wind, pesničkou na zamyslenie – o pominuteľnosti všetkého. Na pódiu sa objavil dym i farebné svetlá z reflektorov a hudobníkov bolo vidno dvakrát – naživo aj na premietacom plátne. Po skladbe zaznel zaslúžený potlesk. Pavel Opatovský, ktorý bol tiež istý čas členom kapely The Blues Mother-In-Law, vyjadril radosť, že ich, ako povedal, „pani Svokra“ pozvala. Na jubilejnom koncerte hrali svoj tradičný repertoár: pesničky predovšetkým zo 60. a 70. rokov.
Publikum ich hudbu prijalo veľmi pozitívne, veď väčšinu v ňom tvorili pamätníci týchto čias. Nasledovala skladba No Woman, No Cry, ktorej posolstvo Pavel Opatovský zhrnul takto: „Osuš svoje slzy, žena, všetko bude dobré.“ Povedal, že aj oni dúfajú, že všetko bude dobré, a tiež zdôraznil, že je fantastické, že kapela The Blues Mother-In-Law hrá aj po 25 rokoch. Obaja hudobníci z Dua Live Guitars „vyšívali“ na gitarách zručne a s poriadnym nadšením. Pavel Opatovský spieval s vervou a v refrénoch ho svojím hlasom podporoval Jozef „Laci“ Pagáč. „Korenie“ hudbe dodával i zvuk perkusií a ústnych harmoník. Po pesničkách Bon soir, mademoiselle Paris a To Love Somebody nasledovala rock´n´rollová klasika Johnny B. Goode, počas ktorej obecenstvo spontánne tlieskalo do rytmu a na záver sa okrem obrovského potlesku ozval i pokrik: „Bravo!“ Peter „Bonzo“ Radványi zhodnotil vystúpenie Dua Live Guitars ako výborný úvod a položil hudobníkom otázku aj za poslucháčov, či dajú ešte jednu skladbu. Dali a bola to pesnička The Last Time.
Moderátor poďakoval tým, vďaka ktorým sa mohol jubilejný koncert uskutočniť. Boli to hlavne župan Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič, riaditeľka Divadla Jána Palárika v Trnave Zuzana Šajgalíková a za mesto Trnava jeho hovorca Pavol Tomašovič. Peter „Bonzo“ Radványi však vyjadril vďaku aj všetkým ostatným poslucháčom, ktorí prišli na koncert. Ako povedal, medzi divadlom a hudbou vždy existovala spojitosť. V trnavskom divadle v roku 1966 koncertovala s veľkým úspechom bigbítová kapela The Breakers. Následne, bohužiaľ, dostala zákaz hrania. V tomto divadle sa tiež kedysi uskutočnil koncert Pavla Hammela a kapely Prúdy. Pôsobili tu i spievajúci herci – Marián Geišberg a Jaroslav Filip. A keď ešte existoval medzinárodný hudobný festival Dobrofest, na pôde trnavského divadla vystúpili významní hudobníci (ako napríklad Američania Jerry Douglas či Bob Brozman), z ktorých mnohí získali aj ceny Grammy.
Peter „Bonzo“ Radványi všetkých prítomných oboznámil s históriou kapely The Blues Mother-In-Law (Bluesová svokra). Založili ju v roku 1994 Tóno Šidlík, Vlado Machala, Silvio Tibenský a Peter Stojka. Bonzo sa, podľa vlastných slov, k nim pridal o dva týždne neskôr. Prvé vystúpenie tejto kapely sa uskutočnilo 16. júla 1994 na rockovom festivale v Piešťanoch. Bluesová svokra sa preslávila nielen na slovenskej bluesovej scéne, vystupovala aj v Čechách, v Poľsku a v Rakúsku. Ročne odohrala 50-60 koncertov. Bonzo si tiež zaspomínal, ako nahrali kazetu so záznamom z koncertu a krstili ju v Piešťanoch. Bonzova manželka pre tú príležitosť urobila tortu v tvare gitary, v ktorej sa ukrývala kazeta zabalená v igelite.
To sa udialo v roku 1996. 4. apríla 1998 nahrala Bluesová svokra svoje prvé cédečko, záznam živého koncertu v Grand Cafe v Piešťanoch. Bolo to prvé koncertné bluesové CD v histórii slovenského blues. Bluesová svokra zaň bola ocenená výročnou cenou Slovenskej bluesovej spoločnosti a bola vyhlásená za bluesovú kapelu roka 1998. V roku 2002 nahrala Bluesová svokra štúdiový album Naše mená, ktorý pokrstila 15. júna 2002 v trnavskom klube Calipso. Peter „Bonzo“ Radványi spočítal, že počas doterajšej existencie kapely sa v nej vystriedalo 17 hudobníkov, okrem už spomínaných napríklad basgitaristi Richard Gajlík a Juraj Gregorík, saxofonista Ruslan Nikolajev, klávesisti Marián Kokavec a Róbert Selický, harmonikár Erich „Boboš“ Procházka, spevák a gitarista Laco Bartoš či gitarista Richard Sarkozi. Počas Bonzovho rozprávania sa na premietacom plátne zobrazovala fotodokumentácia: fotky, články i obaly hudobných nosičov.
Po výlete do histórie pozval moderátor na pódium kapelu Bluesová svokra v zostave: Vlado „Gary“ Machala – líder, gitara, spev, Tóno Šidlík – bicie, spev, Roman Hučko – gitara, Gabo Hučko – basová gitara a hosť Erich „Boboš“ Procházka – ústne harmoniky. Obecenstvu sa prihovoril Tóno Šidlík a pozdravil všetkých v mene The Blues Mother-In-Law. Dodal, že sú tu na to, aby hrali. A hneď aj išli na to. Svoje vystúpenie začali dôrazne, skladbou Superstition. Zaspieval ju Vlado Machala. Bola to správne šlapavá blues-rocková muzika. Kapele to spolu pekne ladilo aj s novými členmi. Na jubilejnom koncerte k svojmu 25. výročiu totiž kapela predstavila svojho nového gitaristu a basgitaristu – bratov Hučkovcov. Veľký potlesk publika hovoril za všetko.
Po groovujúcej pesničke Mary Had A Little Lamb, odspievanej Vladom Machalom, Tóno Šidlík spomínal na 60. roky, keď začínal bigbít. Skladbu Láska je blues, ktorú on sám zaspieval, venoval basgitaristovi Ferovi Keszlerovi a spevákovi Vladovi Bielkovi, ktorí už, žiaľ, nie sú medzi nami. Kapela sa prezentovala ako mladá svokra plná síl, hlavne v temperamentnej pasáži pesničky. Obaja gitaristi i harmonikár ju ozdobili parádnymi sólami. Po potlesku na jej konci Tóno Šidlík poďakoval županovi Trnavského samosprávneho kraja, riaditeľke Divadla Jána Palárika v Trnave, Vega Tv, Mestskej televízii Trnava, zástupcom mesta Trnava, agentúre Reklamná tvorba, všetkým priateľom a ostatným, ktorí prispeli k zdarnému konaniu jubilejného koncertu. Nasledovala ďalšia rezká pesnička You Don´t Love Me so spevom Vlada Machalu.
Kapela to váľala ako za starých dobrých čias, noví členovia dokazovali, že v nej rozhodne nie sú len do počtu. Boboš čaroval s ústnymi harmonikami a vytváral nádhernú atmosféru. Mala som chuť poprosiť ho, nech začaruje aj prírodu, aby už nepršalo. Ku koncu skladieb sa občas na pódiu zotmelo, čo vyzeralo naozaj efektne. Len keď sa to stalo prvý raz, zľakla som sa, že hapruje elektrina. Skladbu Rock Me Baby odspieval Tóno Šidlík. On i Vlado Machala počas celého koncertu spievali z duše i zo srdca a trnavské obecenstvo si vystúpenie kapely naozaj užívalo. Znela ako dobre rozbehnutý blues-rockový stroj. Dočkali sme sa i pesničky The Sky Is Crying, z ktorej som nemala vôbec smutnú náladu. Zrejme to zapríčinili pôsobivé sóla harmoniky, gitár a oduševnený spev lídra kapely.
Odmenou bol hudobníkom silný potlesk. Energickú pesničku Start It Up zaspieval bubeník a sprievodným vokálom ho v refréne podporoval Vlado Machala. Po jej skončení znel mohutný potlesk a pochvalné pokriky. Tóno Šidlík predstavil kapelu s novou posilou i s hosťom. Obecenstvo tlieskalo, búrlivý potlesk zaznel po predstavení Ericha „Boboša“ Procházku. Bubeník ho uviedol ako super priateľa a výborného muzikanta. V ráznej pesničke Cold Day In Hell (Studený deň v pekle), ktorú spieval Vlado Machala, zahral Boboš také sólo na harmonike, že mu niektorí poslucháči hneď vzápätí zatlieskali. Keď pódium ožiarili reflektory červeným svetlom, skutočne mi to na chvíľu pripomenulo pekelný oheň.
No tie úvahy mi dlho nevydržali, pretože nasledovalo skvelé sólo basovej gitary, odmenené potleskom, a potom fantastické sólo bicích, počas ktorého poslucháči tlieskali a pochvalne pokrikovali. Napokon publikum tlieskalo do rytmu skladby, a tak sa tiež podieľalo na jej strhujúcom závere. Vlado Machala ešte zaspieval pesničku Stormy Monday Blues (Call It Stormy Monday) a bubeník pesničku Route 66, poriadny „California trip“. Kapela aj v nich išla naplno. Potom prišiel finiš a klaňačka. Členovia kapely odišli z pódia. Obecenstvo si však hlasno žiadalo prídavok, niekto zakričal aj po trnavsky: „No pod!“ Prídavkom bola pesnička Vlada Machalu Casíno, ktorú aj zaspieval. Bobošovo sólo si vyslúžilo veľký potlesk a ten prerástol do potlesku do rytmu. Tóno Šidlík počas neho opäť predstavil kapelu.
Doložil, že to bol krásny večer a že hudobníci si myslia, že nás potešili. Ako pripomenul, 25 rokov je 25 rokov, ale niektorí hudobníci už hrajú aj vyše 50. V rámci poslednej pesničky okrem iného zaznelo sólo Romana Hučka, ktorý hodnú chvíľu hral aj s gitarou za hlavou. Zožal poriadny aplauz a potlesk do rytmu pokračoval. Tóno Šidlík nás pochválil, že sme boli skvelé publikum a rozlúčil sa v mene celej kapely The Blues Mother-In-Law (Bluesová svokra). Na záver jej vystúpenia prišlo standing ovation. Moderátor Peter „Bonzo“ Radványi povedal, že k tomu niet čo dodať. Veď ide o Svokru, ktorá má čo povedať aj po dvadsiatich piatich rokoch.
Po dvojhodinovom jubilejnom koncerte Bluesovej svokry nasledovalo malé občerstvenie v zrkadlovej sále Divadla Jána Palárika v Trnave, ktorá bola v ten večer miestom mnohých príjemných stretnutí. Domov som odchádzala v šťastnej a spokojnej nálade. Dokonca aj obloha prestala smokliť. Svokra, oddaná blues-rocku, to už hej. Želám Bluesovej svokre, aby ešte dlho rozdávala dobrú hudbu a radosť nielen Trnavčanom.
Ružena Šípková
05/2019
