Štvrtého októbra 1970 ukončila svoju svetskú púť americká speváčka Janis Joplin, ktorá sa do histórie populárnej hudby zapísala tak, že ju ešte aj v dobe Superstar a hľadania rôznorodých „talentov“ dostáva do úst detí, ktoré inak o blues, či Hippies ani nezavadia. Nemyslite si, bulvár fičal aj pred päťdesiatimi rokmi, nuž sa okamžite začalo špekulovať, kto bude tá vyvolená osoba, ktorá sa stane jej nástupkyňou. A voľba padla na Maggie Bell, škótsku speváčku skupiny Stone The Crows.
Skupinu mi predstavil otec prostredníctvom VéHáeSky, kde mal nahraté skladby z Beat Clubu (to bola taká relácia v nemeckej televízii, kde kapely naživo zahrali koncert a potom sa z toho vyrábali videoklipy), konkrétne Love a Danger Zone. Čo si budeme navrávať, šlo o úžasný zážitok, doplnený akýmsi vystúpením tesne pred rozpadom, ktorý sa tiež nachádzal na ďalšej videokazete.
História kapely sa začala kdesi v roku 1967, kedy sa šedá myška s hlasom grizlyho Maggie Bell spojila s gitaristom Lesliem Harveym (bratom známejšieho speváka Alexa Harveyho zo Sensational Bandu) a postupne sa vyprofilovali do skupiny Power. Aby toho nebolo málo, ujal sa ich manažér Peter Grant (spolu s Markom Londonom), ktorého určite spoznajú priaznivci Led Zeppelin alebo Bad Company. Kapelu doplnila rytmika v zložení Colin Allen (bicie, od Johna Mayalla) a Jim Dewar (basa) a tiež klávesák John McGinnis. Grant kapele v podstate vymyslel nové meno, keď na jej muziku zvolal čosi ako „Cor blimey, stone the crows!“, čo všetkých nadchlo a šlo sa do štúdia. Prvý album Stone the Crows vyšiel na nový rok 1970 a obsahoval päť skladieb. Jasné, šlo hlavne o blues krížené rockom s troškou dobovej psychedélie. Úvodná pokojnejšia skladba The touch of your loving hand tají, čo má kapela za speváčku, vokálny parket ovláda skvelý Jim Dewar. Od druhej skladby, tvrdej pecky Running in your heart, však Maggie premôže hanblivosť a naservíruje Joplinku ako vyšitú. Vrcholom plagiátorstva je potom akustická záležitosť Blind Man, tam pomýli aj nejedného znalca.
Zvyšok albumu obsadila cover verzia „beatlesovky“ Fool on the hill a hlavne viac ako štvrťhodinová psychedelická skladba I Saw America. Kapela ju zložila čoby poctu k ich prvému výletu do USA a jej premenlivosť veru dobre padne. Maggie Bell však nebola iba hocijaká napodobovateľka, rýchlo si vypracovala vlastný výraz, ktorý sa naplno prejavil na druhom albume Ode To John Law (1970), ktorý je podľa mňa najlepším dielom kapely vôbec. Album je rockovejší, jedna pecka strieda druhú (a teda Sad Mary nahradí Friend a tú zasa Love). Pestrosť dodávajú hitovky ako Mad Dogs And Englishmen alebo Things Are Getting Better, nechýba temná nálada (Ode to John Law) no a záver patrí mrazivému blues Danger Zone.
Na treťom albume, ktorý okamžite zaujme svojim obalom, sa v zostave zjavili hneď dvaja noví hráči, Steve Thompson (basa) a Ronnie Leahy (klávesy). Koho nahradili, si určite domyslíte. Teenage Licks ponúkol deväť skladieb prezentovaných kapelou na vrchole síl. Už úvodná vypaľovačka Big Jim Salter dokazuje, že je tu blues rock ako má byť. Pomalý kúsok Faces vystrieda vrchol albumu, gradujúca pecka Mr.Wizard s výbornou basovou figúrou. Klasické skladby Don’t Think Twice a Keep On Rollin’ prefrčia spolu so škótskou vsuvkou Ailen Mochree, aby mohol prísť druhý vrchol albumu, ťažkotonážna skladba One Five Eight. Záver sa nesie v klavírnej pohode (I May Be Right I May Be Wrong a Seven Lakes).
V roku 1972 sa odohrala tragédia, pre ktorú je skupina Stone The Crows často spomínaná v historických análoch. Druhého mája sa Leslie Harvey na pódiu spotenými rukami dotkol neuzemneného mikrofónu a elektrický prúd ho zabil. Rozpracovaný štvrtý album kapela síce dokončila, ale pokračovať ďalej už nedokázala, i keď sa snažila. Na turné bolo treba zohnať náhradného gitaristu, padlo meno Peter Green (z Fleetwood Mac), vypomohol Steve Howe (áno, z Yes) a konečne uspel Jimmy McCulloch (od Joea Cockera a z Grease Bandu). Avšak nič to nebolo platné, v roku 1973 sa história Stone The Crows skončila.
Ontinuous Performance z roku 1972 predstavil sedem ťažko bluesových skladieb, na šiestich hrá ešte Harvey. Hoci sú všetky dobré, niet čo osobitne vyzdvihnúť, s výnimkou posledných dvoch. Niagara je perfektná vec a skvelá bodka za Harveyho kariérou. Záverečná pocta jeho osobnosti, už s McCullochom, je nádherná pomalá smutná pieseň a emócie sa z nej len tak rinú – Sunset Cowboy.
Po rozpade sa Maggie Bell dala na sólovú dráhu. Vydala dva albumy, Queen Of The Night (1973) a Suicide Sal (1975) a hudbe sa venuje dodnes. Colin Allen sa pridal k holandskej skupine Focus. Jim Dewar hral s Robinom Trowerom a Jimmy McCulloch bol súčasťou Wings Paula McCartneyho.
Aby bolo jasné, snaha vytrieskať od nadšencov nejaké tie prachy viedla k tomu, že sa od 90. rokov na pultoch CD predajní objavujú raritné nahrávky (väčšinou živé) ako BBC Radio 1 – Live In Concert 1971/1972 (1998), BBC Sessions Vol.1 a 2. (1998, 2000, nahrávky z rokov 1969-1972), Live In Montreaux 1972 (2002), Maggie Bell & Stone The Crowes: Coming On Strong (2004), Live Crows 1972/1973 (2008) alebo The Radio Sessions (1969-1972) (2009). Kto by im to však mal za zlé, úžasnej muziky naživo nie je nikdy dosť!
Erik Kriššák
November 2013
