V Nových Zámkoch majú menšinové hudobné žánre ako blues a jazz zelenú. Ľudia ich majú radi. Svedčí o tom festival Jazz Blues Jamboree, ktorého 17. ročník sa uskutočnil v dňoch 17. a 18. februára. Festival býval stabilne dlhé roky na jeseň, no po dvoch rokoch vynútenej pandemickej prestávky ho organizátori usporiadali vlani pre istotu už v máji. Nový presun na zimný termín v polovici februára sa ukázal celkom šťastný. Festival prilákal na záver fašiangov do novozámockého Kina Mier celkom pekný počet návštevníkov.
Prvý večer bol v znamení inštrumentálneho jazzu, poťažne jazzrocku a muzikantov z Nových Zámkov. Pokiaľ vynikajúci basgitarista Oliver Kucharovič so svojim Quartetom okliešteným kvôli chorobe klávesáka na Trio priviedol na pódium svojich priateľov z Brna, klavirista „pán profesor“ Ľudo Kotlár zasa exceloval s bratislavskými hudobníkmi ako Bereza & Kotlár Project. Priaznivci „modrých“ tónov si prišli na svoje až v sobotu, keď v programe dominovali bluesové formácie.
Druhý festivalový večer otvorila na hlavnom pódiu česká bluesová speváčka a akordeonistka Petra Börnerová. Publikum prekvapila novým projektom s názvom Crossover Blues. Do Zámkov priviedla nielen svoje rodinné trio s manželom Tomášom Bobrovniczkým, ktorý hral prevažne na akustickej gitare a s medzičasom už 13-ročným synom Tomášom Bobrovniczkým jr. za bicími, ale aj ďalšiu otcovsko-synovskú dvojicu z W Bandu – Waltera Bartoša staršieho (basgitara) a Waltera Bartoša mladšieho (el. gitara).
Bolo zaujímavé sledovať ako novoprišelci perfektne zapadli do naolejovaného súkolia zohratej kapely. Petra v tomto rozšírenom zložení ponúkla príjemný set verzií známych bluesových štandardov (Walk On, Hound Dog, You Can´t Judge A Book), niekoľkých vlastných, po česky spievaných skladieb (Moje město), i verziu skladby Lednový blues z repertoáru Lipa Andršt Blues Bandu. To mi tak trochu pripomenulo časy, keď s Petrou Börnerovou hrával na basgitare dnes už nebohý Fedor Frešo.
Programová ponuka prvého dňa bola čisto pánskou jazdou, no v sobotu sa to na pódiu len tak hmýrilo predstaviteľkami krajšej polovice ľudstva. V prestávke, po bluesovej kapele otcov a synov, predstavila sa v predsálí šesťčlenná kapela Bossa Rosa s exotickou výbornou speváčkou a nemenej výbornou basgitaristkou. Tieto spolu so svojimi spoluhráčmi (gitara, saxofón, bicie a perkusie) ponúkli s patričným odpichom kombináciu jazzu a latinskoamerických rytmov, ktorá poslucháčov postavila na nohy a prinútila ich minimálne podupkávať nohami ak nie tancovať.
Keď sa potom na hlavnom pódiu objavila bratislavská speváčka Silvia Josifoska, atmosféra zhustla. Bolo to potešenie nielen pre oči a uši ale najmä pohladenie duší. Silvia si svoju zaslúženú povesť a neoficiálny titul prvej dámy slovenského bluesu dokonale obhájila. Do Zámkov prišla s kompletnou kapelou, s ktorou nahrala v minulom roku svoj najnovší album Closer. Samé známe tváre: Martin Gašpar – basgitara, Ajdži Sabo – bicie, Martin Wittgruber – klávesy a samozrejme nechýbali ani dvaja stáli spoluhráči – harmonikár Boboš Procházka a gitarista Pišta Lengyel. Už len toto vynikajúce obsadenie bolo zárukou úspechu. A keď si k tomu prirátate nádhernú farbu hlasu a jedinečný spevácky prejav Silvie …
Ja mám síce rád aj klasiky typu Rock Me Baby alebo Hoochie Coochie Man, ale oceňujem, že Silvia sa dokázala od nich odpútať. Jej nový repertoár znamená výrazný hudobný posun. Na koncerte predstavila viaceré skladby so spomínanej novinky, vrátane titulnej Closer. Nielen mne ale aj pozornému publiku sa páčila krásna bluesovka Every Man Needs A Woman, ďalej Red Blood s funkčným využitím vokálneho efektu, Bobošova Grooved či skladba I’ll Make You Feel So High, v ktorej sa objavili dokonca náznaky rapu. Kapela priam ukážkovo disciplinovane hrala na Silviu. Typický zvuk ústnej harmoniky, občasný Hammond, nenápadná, no veľmi funkčná a dynamicky hrajúca rytmika, podporovali vokálne nuance speváčky a spoluvytvárali nádhernú atmosféru. Poslucháči ocenili jej snahu dostať sa k nim bližšie (closer) a v poslednej skladbe Baby Please Don´t Go už tak nadšene tlieskali do taktu, že Silvia musela pridávať. A hoci v prídavku spievala I´m Going Down, všetci sme boli UP.
Záver večera, i celého 17. ročníka festivalu Jazz Blues Jamboree, patril kapele Sonny & his Wild Cows z Budapešti. Predchádzajúcich vystupujúcich som dobre poznal, no Maďari boli pre mňa veľkou neznámou. Ale len dovtedy, kým nevyšli na pódium a neponúkli strhujúcu zmes rhythm & bluesu, boogie-woogie a western swingu, teda iskrivú a nefalšovanú rockabilly, s ktorou nás zobrali na výlet do Ameriky 50-tych rokov minulého storočia. Bolo to nekonečne štýlové.
Od prvej skladby publikum doslova uhranuli a mali v rukách. Z chudučkého frontmana v širokom plandavom obleku s kravatou sa vykľul charizmatický spevák a výborný gitarista, ktorému sekundovali skvelí spoluhráči – bubeník, slapujúci kontrabasista a boogie poučený klavirista. Ten celkom pasoval k patrónovi tohtoročného festivalu, legendárnemu americkému bluesovému pianistovi Pinetop Perkinsovi, ktorého 110. výročie narodenia si prepomenieme v júli. Sonny hral na elektrickej gitare bez efektov ale s výborným, i keď staromódnym zvukom. Používal kapodaster a v skladbe Walking Blues aj bottleneck. Hral s prstami, ľahko a s nadhľadom. Ako správny rocker bol stále v pohybe. Nerobil som si poznámky, koncert som si užíval, no pamätám si, že okrem iných zazneli v ten večer aj skladby ako Love Shot, Night Time Is The Right Time či Meet Me In The Bottom. V jednej chvíli Sonny vytiahol aj ústnu harmoniku, aby podfarbil ktorýsi pomalý blues. Hudba maďarskej kapely viacerých roztancovala a spontánny záverečný standing ovations prinútil Sonnyho & co vrátiť sa až dvakrát na pódium s prídavkami.
Návštevníci tohtoročného Jazz Blues Jamboree mohli byť spokojní. Okrem pestrej hudobnej ponuky vysokej úrovne a štandardne výborného zvuku k úspechu podujatia veľkou mierou prispela aj inovácia svetelného parku, pekný bulletín, tradičný predaj LP platní a cédečiek v predsálí, možnosť občerstvenia atď. Verím, že táto potešiteľná správa sa dostala aj do uší zakladateľa festivalu Feri Šajtoša, ktorý tam kvôli pobytu v nemocnici prvýkrát chýbal. Feri, všetci Ti držia palce a želajú skoré uzdravenie. A ja len dodám, že takýto festival by mohol byť v Nových Zámkoch aj dvakrát do roka.
Podujatie usporiadalo mesto Nové Zámky s partnermi KultúrKorzó a OZ Umelecké aktivity. Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a finančne podporil Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA).
Bonzo Radványi
Foto: Ondrej Berta, Dušan Teplan (piatok), Peter Takáč (sobota)
24/02/2023
