O tom, že november je najbluesovejším mesiacom roka, niet pochýb. Svedčí o tom nielen množstvo bluesových festivalov, ale aj koncert jedného z posledných žijúcich predstaviteľov slávnej éry chicagského bluesu, US gitaristu a speváka Buddy Guya. Museli sme síce kvôli tomu ísť až do Prahy, ale už dávno som si zvykol na to, že za hudbou treba cestovať. Keďže Buddy Guy sa objavil takto v našej relatívnej blízkosti prvýkrát, bolo by hriechom nechať si ujsť možnosť konečne vidieť a počuť jedného z najväčších majstrov bluesovej gitary naživo. A nenechalo si to ujsť ani množstvo fanúšikov, hudobníkov i organizátorov z Čiech, Poľska i Slovenska, dokonca som tam stretol aj austrálskeho gitaristu Gwyna Ashtona, takže Lucerna, kde sa koncert konal, bola vo štvrtok 8. novembra preplnená a najmä prepotená, lebo tam bolo až strašidelne horúco.
O úvod koncertu sa postaral známy pražský gitarista Luboš Andršt so svojou kapelou. Ja mám síce radšej koncerty, na ktorých nehrá žiadna predkapela, ako to robí napríklad skupina ZZ Top, ale v pohode, šiel som sa na chvíľu vyvetrať, lebo spev Andrštovho klávesáka absolútne nemusím. Pre poriadok doplňujem, že zaznelo niekoľko starých bluesových štandardov a v jednej skladbe sa mihol aj hosťujúci Marek Hlavica.
Sála sa medzičasom zmenila doslova na fínsku saunu. Po krátkej prestávke sa na pódiu objavila najprv sprievodná kapela Buddy Guya v zložení bicie, basgitara, gitara a klávesy a vzápätí aj sám bluesový kráľ s gitarou Fender Stratocaster. Mali sme pred sebou umelca, ktorého meno nechýba v žiadnej bluesovej encyklopédii, osobnosť, ktorú sme doteraz poznali len z platní či cédečiek. Pred nami, doslova na dosah ruky, stál sympatický a usmievavý starší pán v povestnej bodkovanej košeli, ktorý pred niekoľkými rokmi spieval „I´m 74 Years Young“. Teraz má už síce 82, ale mladý a najmä vitálny je ešte stále. A čo je najdôležitejšie, ešte stále mu to výborne hrá a spieva.
Úvod bol strhujúci. Koncert odštartoval jednou zo svojich najznámejších skladieb Damn Right, I´ve Got The Blues. Zaujímavé, že Buddy Guy so svojimi spoluhráčmi zneli podstatne modernejšie ako predkapela, a to i napriek tomu, že nasledovala jedna z najobohranejších bluesových klasík, Dixonova I´m Your Hoochie Coochie Man a o chvíľu zaznel aj ďalší známy štandard z pera Willie Dixona I Just Want To Make Love To You. Guy si to mohol dovoliť, veď bol autentickým spolutvorcom bluesovej scény v Chicagu.
Na začiatku koncertu som si ešte robil poznámky, no o chvíľu som sa nechal unášať atmosférou a koncert som si užíval. Buddy Guy je nielen vynikajúci gitarista a spevák, ale aj prvotriedny showman a entertainer. Ako správny bavič použil všetky známe finty – hral na gitare zubami, bubeníckou paličkou, rukávom, akousi šatkou, potom zišiel z pódia, prechádzal sa po sále, žartoval s divákmi a samozrejme stále hral. Celé to pôsobilo veľmi prirodzene. Z rovnováhy ho nevyviedla ani roztrhnutá struna a na chvíľu sme videli v jeho rukách aj gitaru s bielymi bodkami.
V priebehu koncertu si zaspomínal aj na svojich gitarových obľúbencov a v krátkych ukážkach predviedol ich štýl hry. Tak zaznel kúsok skladby Boom Boom od John Lee Hookera, Voodoo Chile od Jimi Hendrixa či Sunshine of Your Love od Erica Claptona ešte z čias skupiny Cream. Vzdal poctu aj B. B. Kingovi s jeho skladbami Rock Me Baby či Sweet Sixteen, spomenul aj Ray Charlesa a hovoril aj o Marvin Gayeovi. Bolo to celkom zábavné. Samozrejme nezabudol ani na najznámejšie skladby zo svojich albumov ako Feels Like Rain, Slippin´ In, Skin Deep a zo svojej najnovšej platne The Blues Is Alive And Well ponúkol skladbu Cognac, ktorá spolu s pôsobivou verziou Five Long Years od Eddie Boyda patrila k vrcholom koncertu.
Atmosféra bola nádherná. Koncert bol skutočným potešením uší a pohladením duší bluesových fanúšikov. Tí nadšene spievali, tlieskali a už v polovici vystúpenia po skladbe Someone Else Is Steppin´ In zložili Gayovi hold spontánnymi ováciami postojačky a standing ovation si zopakovali aj na záver. Zaujímavé, že bluesový kráľ nepridával a odišiel z pódia za zvukov santanovsky znejúcej skladby Gypsy Queen, ktorú kapela dohrala už bez neho. Apropó kapela. Všetci štyria hudobníci so svojim bossom doslova dýchali, reagovali na jeho improvizácie, podporovali jeho „žartíky“, keď dostali priestor oslňovali sólami a ich dynamické prechody z forte do absolútneho ticha boli neuveriteľne pôsobivé. Slovom, kapela snov. Mená jednotlivých členov som nezachytil, viem len, že za bicími sedel Tom Hambridge, inak producent posledných albumov Buddy Guya a autor väčšiny skladieb na nich.
Niektorí návštevníci koncertu boli možno trochu sklamaní množstvom coververzií i tým, že Buddy Guy dosť rozprával. Ja som bol ale veľmi spokojný a nadšený. Pre mňa to bol koncert roka. Veď kedy sa mi znova naskytne šanca stretnúť sa so živou legendou takéhoto formátu?
Text: Bonzo Radványi
Foto: Jindřich Oplt
November 2018
