Po úspešnom vystúpení na festivale „Jazz na rieke Moskva“ v minulom roku sme dostali pozvánku do Moskvy znova a naše mená sa tak objavili pekne v azbuke ako duo Любош Bena и Bonzo Радвани v azbuke aj v programe 18. ročníka tohto festivalu. Pri našej ceste za bluesom do Ruska sme použili tuším všetky druhy dopravy, ktoré existujú. Najprv autom na letisko do Schwechatu, tam samozrejme všetky možné presuny pešo ku všetkým možným kontrolám, terminálom a gate-om, potom na krídlach Aeroflotu na moskovské letisko Šeremetevo, z lietadla prevoz autobusom k budove letiska, odtiaľ elektrickým rýchlovlakom na Beloruskyj vakzal v Moskve a skončili sme na výletnom parníku Port Artur, ktorý bol dejiskom festivalu. Ale to už predbieham.
Sovietsky zväz už síce nejestvuje, ale pri prílete do Moskvy som si nevdojak spomenul na starú skladbu Back in the U.S.S.R. od legendárnej skupiny The Beatles. Pravda, na rozdiel od textu spomínanej piesne neleteli sme z Miami Beach ale z Viedne.
Ruská metropola nás privítala príjemnym a slnečným počasím, niečo nad 20 stupňov. Po skúsenostiach z minulého roku, kedy sme sa skoro na smrť uchodili, dožičili sme si v sobotu dopoludnia okružnú jazdu mestom vyhliadkovým poschodovým autobusom. Vďaka tomu sme bezbolestne a za pomerne krátky čas videli tie najznámejšie pamätihodnosti Moskvy ako Červené námestie, Kremeľský múr s jeho vežami, Chrám Vasilija Blaženého, Boľšoj Teatr, celý rad pamätníkov, sôch, kostolov a rozličných historických budov, vrátane smutne slávnej Lubjanky, bývalého sídla KGB.
V meste bol práve Festival Moskovskoe Moroženoje, všade množstvo stánkov so zmrzlinou od výmyslu sveta, a tak cestou späť z Červeného námestia po predlhej a rozkopanej Tverskej ulici, kde akurát prebiehala rekonštrukcia chodníkov a časti cesty, sme sa aj my zastavili na zmrzlinu. Ja síce zmrzline neholdujem, ale nechal som sa prehovoriť a ochutnal som. No asi som si nevybral práve najlepšie, lebo to bola akási kombinácia vanilkovej s mrkvou, fazuľou a syrom, takže so zmrzlinou si dám na dlhší čas pokoj. V jednom zo stánkov sme dokonca videli aj „vencel sladkyj“, ktorý vyzeral ako skalický trdelník, ale po skúsenosti so zmrzlinou som sa už na nič neodvážil. Ale poďme k muzike.
V sobotu nás čakalo vystúpenie v Jam Clube. Keď sme tam večer prišli, na stoloch boli samé rezervačky, čo nás potešilo. Ešte viac nás potešilo, že tam bol profesionálny zvukár, PA aj s odposluchmi a na pódiu čakali gitarové aparáty, vrátane niekoľkých modelov Fender, z ktorých sme si mohli vybrať. Neprislúcha mi hodnotiť náš koncert, ale súdiac podľa odozvy návštevníkov, naša hudba sa im celkom páčila. S pomocou mojej lámanej ruštiny a angličtiny som im predstavil rezofonické gitary a povedal o ich vynálezcovi, našom rodákovi Johnovi Dopyerovi. No najväčší úspech mala aj tak Ľubošova špeciálna 4-strunová gitara vyrobená zo starého vojenského kanistra – Stratokanister.
Po krátkej prestávke nasledovala druhá časť koncertu, ktorú sme poňali ako jam session s domácimi muzikantami. Nuž a táto jam session v Jam clube bola skutočným dôkazom toho, že muzika je medzinárodnou rečou. Vynikajúci Michail „Mike“ Vladimírov na elektrifikovanej ústnej harmonike, „tože“ Michail na bicích a valche, potom bradatý Jurij, hráč na 12-strunke, ktorý zaspieval aj niekoľko bluesových štandardov a v jednej chvíli sa k nám pridal aj usmievavý elektrický gitarista, ktorý vypálil pekný duel s harmonikárom. Až neskôr som sa dozvedel, že to bol sám majiteľ klubu Andrej Makarevič, zakladateľ, spevák a gitarista populárnej ruskej rockovej kapely Mašina Vremeni.
No nebola to len pánska jazda. Ku koncu vyšla na pódium aj pekná mladá speváčka, s ktorou sme sa zoznámili úplne náhodou na ulici, keď sme spolu s našimi hostiteľmi, manželmi Šmihulovcami, stáli pred Slovenským inštitútom a čakali aj s gitarami na odvoz. Nečakane sa pri nás zastavili dve mladé počerné krásavice. Keď zistili, že komunikácia v ruštine s nami veľmi nehrozí, prešli bez problému na angličtinu a zvedavo sa vypytovali, či sme muzikanti, kam ideme hrať a podobne. Jedna z nich dokonca prehlásila, že rada spieva blues. Tak sme ich pozvali na večer do klubu a v zápätí sme na príhodu zabudli. No ony nezabudli a tesne pred začiatkom koncertu sa tam objavili. Cez prestávku sme sa dali s nimi do reči a vysvitlo, že sú to sestry pochádzajúce z Arménska. Staršia, spolu s manželom, z ktorého sa vykľul filmový režisér, žije v Moskve a mladšia prišla práve z Jerevanu na návštevu a chcela si s nami zaspievať. Keďže jej očiam sa nedalo odolať, pozvali sme ju na pódium. A vôbec sme neľutovali. Margo Igityan bola nielenže pekná ale mala aj nádherný hlas. Sprevádzali sme ju spolu s majiteľom klubu Andrejom v pôsobivom pomalom improvizovanom bluese a musím povedať, že tieto chvíle patrili k najlepším zážitkom z tohtoročnej Moskvy.
Ani sme sa nenazdali, večer príjemne uplynul a museli sme sa ponáhľať domov, aby sme sa dobre vyspali, lebo nás čakala ťažká nedeľa. Festival Jazz na rieke Moskve bola vlastne plavba výletným parníkom po rieke Moskva, z ktorej sme mohli vidieť skoro všetky pamätihodnosti a pozoruhodnosti v širšom centre mesta. Tri hodiny hore prúdom a potom ďalšie tri späť. A medzičasom, tak ako pred rokom, na oboch palubách živá hudba – old school jazz, swing, moderný jazz a k tomu aj trochu bluesu. Po našom dobre prijatom vystúpení hral výborný elektrický gitarista a spevák Gia Dzagnize so svojim Modern Blues Bandom a potom sme sa vrátili na pódium aj my dvaja s Ľubošom, aby sme spoločne s Giom a viacerými ďalšími hosťujúcimi hudobníkmi, medzi ktorými nechýbal ani náš známy z predchádzajúceho večera Andrej Makarevič, zahrali niekoľko bluesových štandardov. A znova mi prišli na um slová zo spomínanej piesne skupiny The Beatles, ktoré sa v tej chvíli akoby zhmotnili: „… and Moscow girls make me sing and shout, You don´t know how lucky you are boy, I´m back in the U.S.S.R“.
„Tento rok aj mňa sprevádzali chvíle absolútnej blaženosti. Stalo sa to včera, na „jazzovej lodi“, ktorá pláva po rieke Moskva už 18 rokov, pravda deje sa tak jeden raz za rok. Plavbu organizuje Alexander Ejdeľman a Raf Avakov. Veď si len predstavte, loď pláva okolo krás Moskvy, vyhráva úžasný jazz a blues a čo vy? Vy tancujete na palube pod lúčami slnka, unášajú ;c sa hudbou a šťastím. Ďakujem. Bolo super! Svetlana“ Takto to prežívala jedna z účastníčiek plavby, ktorá sa so svojimi pocitmi zdôverila na druhý deň na facebooku.
Na záver ešte slovenský preklad krátkeho článku «Джаз на Москва-реке» со словацкими блюзменами z pera J. Šmihulu, ktorý sa objavil aj s fotografiami na facebooku Slovenského inštitútu v Moskve i na webovej stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.
„Jazz na rieke Moskva“ aj so slovenskými bluesmanmi. Milovníci jazzu a bluesu čakajú na túto akciu celý rok. Dočkali sa v nedeľu (10. júla), kedy sa uskutočnil v poradí už 18. ročník unikátneho hudobného podujatia, nazvaného „Jazz na rieke Moskva“. Takmer tri desiatky hudobníkov, 6 skupín a viac ako 300 cestujúcich na palube lode „Port Artur“ sa vydalo na 6-hodinovú plavbu. Medzinárodný punc dali tejto akcii hudobníci zo Slovenska Ľuboš Beňa & Bonzo Radványi – najúspešnejšie slovenské bluesové duo uplynulých rokov, ktoré hrá na v Rusku ojedinelých rezofonických gitarách, nazývaných „Dobro“.
Naše poďakovanie patrí Slovenskému inštitútu v Moskve, konkrétne Jankovi Šmihulovi a jeho manželke Ivke, ďalej organizátorom festivalu Jazz na rieke Moskva a do klubu Jam Club Moscow. Bez nich by sme nikdy nespoznali ruských bluesových fanúšikov a muzikantov. Ďakujeme! Spasíba!
duo Ľuboš Beňa a Bonzo Radványi
Text: Bonzo Radványi
Foto: Gayane Igitian, Ivana Šmihulová
Júl 2016
