Keď sa pred niekoľkými dňami dostala ku mne správa o smrti britského gitaristu a speváka Spencera Davisa, zrazu sa mi objavili niekde v kúte sa ukrývajúce dávne spomienky. Zaviedli ma až niekde do polovice 60. rokov minulého storočia, do čias, keď k mojim vtedajším hudobným hrdinom The Rolling Stones, Kinks, Who, Pretty Things, Manfred Mann či Animals, pribudla nová britská skupina s názvom Spencer Davis Group z Birminghamu.
Zoznámil som sa s ňou s uchom prilepeným na rádiu prostredníctvom skladby Keep On Running. Mňa i mojich priateľov doslova uchvátil jej úvodný zvuk nabústrovanej gitary, hutná basová figúra, rytmus a najmä výrazný hlas speváka. Ten patril v tom čase len 16 či 17 ročnému Stevie Winwoodovi, ktorý hral aj na gitare, klavíri a organe. Ale to som sa dozvedel až neskôr, buď z rádia alebo z nemeckého časopisu Bravo, ktorý sa mi občas dostal do rúk a opatroval som ho ako veľkú vzácnosť. Kapela mala ešte štyri ďalšie singlové hity – Somebody Help Me, When I Come Home, Gimme Some Lovin´ a I´m A Man. Tie posledné dva s dominantným zvukom Hammond organu sa dostali aj do americkej hitparády.
Meno Spencer Davis sa takto stalo súčasťou nášho života, teda všetkých vtedajších bigbiťákov na Slovensku. Požičiavali sme si magnetofónové pásky, na ktorých sme mali nahrané nielen spomínané hity ale aj skladby z troch veľmi zaujímavých veľkých platní skupiny – The First LP, The Second Album a Autumn ´66. Tie boli zamerané viac na bluesovú a soulovú muziku, v ktorej dostal väčší priestor klavír a organ a vynikol obdivuhodný „ray charlesovský“ hlas Stevie Winwooda. V niektorých skladbách, napríklad v Dust My Blues, sa v roli sólového speváka objavil aj Spencer Davis, ktorý okrem sprievodnej gitary hral výborne aj na ústnej harmonike. Mimochodom, keď som si na internete vyhľadal raritné dobové videá z koncertov Spencer Davis Group, s prekvapením som zistil, že nielen Spencer s bítlsáckym účesom používal pri hre na gitare prstenec nasadený na palec ale takto hral aj Stevie Winwood a dokonca aj jeho brat na basgitare.
Skladby od Spencer Davis Group hralo aj množstvo bigbítových skupín na Slovensku. Spomeniem len trenčianskych The Stings alebo trnavských The Breakers. Pamätám si, že v tých časoch dokonca aj Paľo Hammel spieval na vystúpeniach s Prúdmi po anglicky When I Come Home. Tí čo boli niekedy v 1967 roku na koncerte pražských Matadors v bratislavskom PKO, možno si ešte spomenú ako Radim Hladík „čaroval“ so svojou gitarou v nádhernom Stevie´s Blues. Stevie Winwood bol zasa celkom určite veľkým vzorom pre Joža Barinu a málokto vie, že skladbu Keep On Running naspieval aj Peter Lipa na spoločnom CD s Bobošom Procházkom a Janou Kirschner.
Úspech Spencer Davis Group netrval dlho. Len okolo dvoch rokov. Začiatkom roka 1967, krátko po vydaní singla I´m A Man, keď boli na vrchole slávy, Stevie Winwood a jeho starší brat, basgitarista Muff, skupinu opustili. Stevie, ktorý si potom zmenil meno na Steve, založil skupinu Traffic, neskôr hral s Blind Faith a nestratil sa ani na sólovej dráhe. Muff Winwood sa zasa stal producentom a podpísal sa napríklad pod prvý album Dire Straits. Samotný Spencer Davis po odchode bratov Winwoodovcov nehodil uterák do ringu ale pokračoval aj naďalej s bubeníkom Pete Yorkom a novými muzikantmi. Nakoniec, prečo nie, veď kapela niesla jeho meno.
Taký úspech, aký mal s pôvodnou skupinou, už síce nikdy nedosiahol ale s organistom a spevákom Eddie Hardinom a gitaristom Phil Sawyerom sa mu podarilo zabodovať ešte v roku 1967 v hitparádach so skladbami Time Seller a Mr. Second Class, v ktorých sa prejavil aj jeho skladateľský talent. Spolu s Hardinom zložil aj výbornú skladbu Don´t Want You No More. Tá sa objavila nielen na novej LP platni With His New Face On (1968) ale s jej verziou otváral o rok neskôr svoj debutový album The Allman Brothers Band.
Hardin s Yorkom v 68 roku Spencera opustili, aby vo dvojici ako „The World’s Smallest Big Band“ brázdili rockové pódiá po celom svete. Spencer Davis sa potom presídlil do Kalifornie, vrátil sa ku svojim hudobným koreňom, k akustickému folkbluesu a roku 1971 nahral neveľmi úspešný album It´s Been So Long s gitaristom Petrom Jamesonom. O dva roky neskôr, po návrate do Európy, obnovil spolu s Hardinom a Yorkom Spencer Davis Group. A hoci obsadenie skupiny sa v priebehu času menilo, Spencer skoro až do dnešných dní pripomínal nostalgickým pamätníkom na koncertoch v Európe i v USA prostredníctvom starých hitov, ktoré aj sám spieval a hral v nich sólovú gitaru, slávnu hudobnú éru z polovice 60. rokov.
Spencer Davis umrel 19. októbra v Kalifornii vo veku 81 rokov na zápal pľúc. Steve Winwood vo vyhlásení k jeho úmrtiu napísal: Spencer bol priekopníkom britskej folkovej scény, ktorá v jeho prípade zahŕňala folkblues a to, čo sa neskôr nazývalo „Rhythm and Blues“. Vlastnil prvú 12-strunovú gitaru, akú som kedy videl a brala ho hudba Leadbellyho a Big Billa Broonzyho. Bol mužom s víziou. Vo veľkej miere ovplyvnil môj hudobný vkus a uviedol ma na cestu profesionálneho hudobníka, za čo mu ďakujem. –Thank you, Spencer!
Bonzo Radványi
29/10/2020