Festival Livin´ Blues, ktorý ste vo výročnej Bluesovej ankete nášho portálu označili za najobľúbenejší bluesový festival roka 2016, si v sobotu 18. marca pripísal na svoje konto ďalší ročník. Hoci sa traduje, že v Bratislave sa na blues nechodí, jubilejný 25. ročník tohto najstaršieho bluesového festivalu na Slovensku prilákal do sály kulturáku Lúky v Petržalke toľko návštevníkov, že organizátori sa mohli po dlhom čase tešiť s plného domu. Ja som sa tešil spolu s nimi, lebo tento festival mám rád, veď ho moderujem už pekných pár rokov.
Festivalový deň bol pre mňa poriadne dlhý. Začal sa už krátko po druhej hodine popoludní na zvukovej skúške Silvie Josifoskej & Blues Laboratory a ďalších účinkujúcich. Celý program odštartovala niečo pred piatou kapela P. P. Band, voľné združenie hudobníkov zo Šamorína, ktorí sa dali dokopy v minulom roku na stredajších jam sessions v Šup Šup Klube . 8-členný P. P. Band so štvoricou sólových gitaristov zahral hneď na úvod zopár bluesových a bluesrockových štandardov ako Tush, My Babe, The Thrill Is Gone, nechýbala ani ukážka vlastnej tvorby, po slovensky spievaná skladba Blues mne, či obligátny Hoochie Coochie Man a podarilo sa mu hneď začiatku navodiť celkom príjemnú atmosféru. O spev sa delili gitaristi Martin Výboch a Pišta Lengyel, ktorý na moje veľké prekvapenie vytiahol aj skladbu Devil In My Closet od u nás máloznámeho gitaristu a speváka Johna Campbella.
Martin Výboch zostal na pódiu aj naďalej, kde sa k nemu po malej chvíli pridali členovia bratislavskej southernrockovej kapely Žalman Brothers Band – basista Peter Žalman, gitarista Martin Varga a bubeník Erik Kriššák, s ktorými spoločne predstavil na živo skladby z ich posledného cédečka Som, kto som.
Sála sa potešujúco zapĺňala a po razantnom južanskom boogie a dovtedajšej pánskej jazde sa na pódiu objavila nositeľka zaslúženého titulu Prvá dáma slovenského bluesu – speváčka Silvia Josifoska, ktorej to v ten večer veľmi svedčalo, a to nielen opticky. Čarovala hlasom a so sprievodom svojich dvoch spoluhráčov, gitaristov Štefana Lengyela a Ivana Tomoviča ponúkala veľmi dynamickú a emotívnu, občas priezračnú, občas temnú a komplikovanú hudbu, ktorú na našich pódiách počuť len veľmi zriedka. V jej podaní dostali novú tvár aj také tradičné skladby ako Rock Me Baby, Going Down či I Just Wanna Make Love To You. No najväčším prekvapením bola pre mňa verzia skladby Last Train To Clarksville, starého hitu US skupiny The Monkees zo 60. rokov.
Program pekne odsýpal, kapely striktne dodržovali vyhradený čas, čo nebýva vždy zvykom. Nehrozil žiadny časový sklz. Silviu vystriedal veterán slovenskej bluesovej scény, akustický slide gitarista a spevák Ján Litecký-Šveda, inak prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti a priekopník slovenských textov. Prišiel iba sám, bez sprievodnej skupiny Víťazný traktor a počas svojho krátkeho sólového vystúpenia zahral niekoľko vlastných skladieb. Podarilo sa mu aj roztrhnúť strunu, no vôbec ho to nevyviedlo z miery, natiahol druhú a po malej chvíli pokračoval.
Ešte jeden postreh. Podobne ako na iných festivaloch, aj v Petržalke bolo počuť pri vystúpeniach jednotlivých účinkujúcich zvukové rozdiely, i keď celý večer bol za mixážnym pultom stále ten istý zvukár. Ja vždy hovorím, že záleží najmä na samotných muzikantoch, ako sa vedia nazvučiť. Ukázalo sa to v prípade kapely Bluesweiser, ktorá nastúpila po J. L. Švedovi. Sedemčlenná kapela s dychovou sekciou znela tak čisto a dobre, akoby to bola nahrávka z cédečka. Napriek tomu, že Bluesweiser sa považuje za najstaršiu kontinuálne fungujúcu bluesovú kapelu na Slovensku, nepreukázala žiadne známky opotrebovania a pod taktovkou speváka Ďura Turteva ponúkla svoju odpichovú zmes bluesu a funky, čo obecenstvo aj náležite ocenilo.
Nasledovali prví hostia, kapela Mojo Workings z Budapešti vedená sympatickým frontmanom a famóznym hráčom na fúkacie harmoniky Tamášom Szabóom. Maďarskí bluesmeni ma síce neprekvapili, keďže som ich fantastický koncert zažil už v minulom roku v Trnave na festivale Blues Moods, no ich neobyčajne dynamická, muzikantsky náročná ale najmä presvedčivá zmes tradičného bluesu, country a folku, výborná aj po speváckej stránke, zapôsobila na publikum tak, že nielen ja som vystúpenie Mojo Workings považoval jednoznačne za vrchol festivalu.
O úplný záver festivalového maratónu sa pred polnocou postaral čierny, skoro dvojmetrový americký gitarista a majiteľ výrazného hlasu Lord Bishop s jeho dvomi spoluhráčmi. Aj keď bol primárne elektrický gitarista a dával poriadne decibely, vedel aj zjemniť a občas siahol aj po akustickej gitare. Vlastnú tvorbu striedali bluesové štandardy a nechýbali ani výborné verzie známych skladieb od Jimi Hendrixa, vrátane Hey Joe. A hoci sa obecenstvo kvôli odchádzajúcim nočným spojom preriedilo a bolo už aj dosť unavené, energia, ktorá priam tryskala z jeho hudby, postavila fanúšikov znova na nohy a vynútili si aj prídavok. Inak, fľaša whisky, ktorú si Lord Bishop podával na pódiu s bubeníkom a basgitaristom, bola skôr súčasťou imidžu, lebo ako som pozoroval zboku zo zákulisia, hladina vo fľaške klesala len minimálne.
Nepatrí sa, aby som ako moderátor festivalu hodnotil jeho úroveň. To prenechám iným. Vždy sa nájdu nespokojenci, vždy sa dá niečo kritizovať, no aj podľa reakcií nadšeného publika musím povedať, že jubilejný 25. ročník Livin´ Blues patril po všetkých stránkach k najvydarenejším.
Text: Bonzo Radványi
Foto: Matúš Kaza
Marec 2017
