Keď v 60-tych rokoch minulého storočia sa do bývalého Československa dovalila vlna anglickej a americkej rock and rollovej hudby (a ovládla mládež), komunisti rozmýšľali ako zabrániť tejto, ako to nazývali, ideologickej diverzii. A tak vymysleli rad súťažných a nesúťažných festivalov ako bola Bratislavská lýra, Děčínska kotva, Detvianska ruža, Očovský črpák, či ako sa všetky tieto čudá nazývali. Veľmi rýchlo však pochopili, že ruskí a bulharskí operní speváci a československé populárne hviezdy nenaplnia hľadiská a preto začali pozývať ako nesúťažné kapely a spevákov z vte dajšieho západného sveta. Tak na Bratislavskej lýre postupne hrali The Shadows, The Easybeats,The Beach Boys a ďalší, nie však veľmi progresívne zoskupenia.
Keď mi v júni 1968 zatelefonoval môj vtedajší spoluhráč zo skupiny Blues Five Dušan Hájek, nebolo treba dlhej debaty aby ma prehovoril ísť na jeden večer festivalu Bratislavská lýra, že bude tam niečo výnimočné. A naozaj. Keď sme po hroznej prvej polovici koncertu prišli z vestibulu PKO do estrádnej sály, na pódiu stálo niečo, čo vyzeralo ako starý kredenc, ktorý práve spadol sťahovákom z nákladného auta. Ale potom prišiel vlasatý chlap v bielej košeli s módnym fidži, pozdravil po slovensky a pridal: „chcel by som vám zahrať pesničku od Beatles A Day in The Life“. Vzápätí z pódia s a začali valiť božské zvuky Hammond organu chlapíka menom Brian Auger. A keď sa po úvodných sólových skladbách pridala krásna Julia Driscoll s úžasným hlasom, bolo mi jasné, že už v živote nebudem chcieť počúvať a robiť inú hudbu. Znelo to ako od anjelského zboru.
Odvtedy prešlo takmer polstoročia. Briana Augera som počul najmenej dvakrát naživo, ale keď som sa dozvedel, že hrá v blízkej Viedni, dohovoril som sa s ďalším bigbíťákom Ferom A. a vyrazili sme spolu na jeho koncert. Pred koncertom sme sedeli v bistre na káve, keď do bistra vstúpil Brian Auger s celou kapelou. Využil som situáciu a požiadal ho o autogram. Pripomenul som mu jeho vystúpenie, a hlavne slovenský príhovor v Bratislave v roku 1968, načo on vysvetlil ostatným členom skupiny, ktorí sedeli okolo, podrobne okolnosti vystúpenia z pred takmer päťdesiat rokov. Obaja sme sa na tom pobavili, potom good luck a kapela išla na pódium.
Vystúpenie sa konalo v klube Sargfabrik vo Viedni, v komornom prostredí sály pre cca 100-150 osôb. Kapela Brian Auger´s Oblivion Express hrala v zložení: Karma Auger – drums, Mike Clement – bass, Brian Auger – Hammond, keyboards a bývalý člen kapely Santana Alex Ligertwood – vocal, gitara.
Brian začal tým, čím začne každý slušný organista, teda nejakou skladbou Jimmyho Smitha. Tentoraz to bol The Cat. Potom pokračoval s Brain Damage a na pódium prišiel spevák Alex Ligertwood, ktorý zaspieval hity kapely Happiness Is Just Around The Bend, Bumpin´ On The Sunset a Truth. S vyváženého zvuku celej kapely vyčnievali najmä exelentné sóla Augera na Hammond organ a na elektrický klavír.
Jeho jedinečná hra na Hammond organ stojí za zvláštny rozbor. Auger hrá na „chopped“ Hammond B3 bez basového pedal boardu, takže u neho basovú linku vedú hráči na elektrickú basovú gitaru, ktorých dosť často strieda. (Tentoraz hral mladý Mike Clement). Táto skutočnosť vyplýva z toho, že Auger sa celú karieru snaží o fusion rockového pulzu bicích a basy a jazzového charakteru jeho sól . Pre sprievod sóla (čo je vždy na organ tvrdý oriešok) využíva zvuk elektrického klavíru (Korg M3), prič om hrá v harmonizácii ľavej ruky jazzové postupy, s dôrazom na ich rytmickú linku.
Ale i zvuk jeho Hammond organu je výnimočný. Auger nepoužíva distortion, hall, ale najmä nepoužíva ani mechanický rotujúci reproduktor Leslie, pravidlo pre vačšinu varhaníkov. Mimochodom, vynálezca Hammond organu Laurent Hammond tiež celý život bojoval proti používaniu mechanických Leslie reproduktorov s odôvodnením, že jeho organ je tak dokonalý, že žiadne ďalšie vylepšenia nepotrebuje.
Pred prestávkou sa kapela vrátila ešte do šesťdesiatych rokov a zahrala inštrumentálku z dvojalbumu Streetnoise, nazvanú po imigračnom stredisku v New Yorku, Ellis Island. Po prestávke sa spýtal Auger obecenstava, či má rado funky, čo odštartovalo dlhé sóla basy a bicích a v skladbe Don´t Look Away, Look Around, čo zase úplne čisté funkové nebolo, lebo tam na môj vkus prerážalo priveľa jazzových prvkov. Po Straight Ahead zaspieval spevák zaujímavú úpravu bluesovej skladby I Love You More Than You´ll Ever Know od známeho amerického organistu Al Koopera zo začiatkov super skupiny Blood, Sweat and Tears, ktorá bola hraná v 6/4 takte. V hite kapely (Make Really) Compared To What si zaspievalo i publikum a po ďalšej skladbe a prídavku sa skupina po výbornom dva a pol hodinovom koncerte rozlúčila.
Na záver tohto príjemného večera s vynikajúcou muzikou môžem iba zopakovať to, čo v minulom článku o koncerte Dona Aireyho. Na ozajstnú muziku dnes sa oplatí ísť iba do klubu. Kto sa nechce pozerať na svetelnú šou, sporooblečené speváčky a tanečníkov chytajúcich sa stále za rozkrok, ako keby im niekto kradol v električke peňaženku, tak musí si vyhľadať kde v kluboch hrajú dobrí muzikanti a neleniť za nimi cestovať trebárs i do zahraničia. Na Slovensku okrem pár zúfalých nadšencov nič podobné nenájdete. Nakoniec Rakúsko, Nemecko ani Čechy nie sú až tak ďaleko, i keď každý špás niečo stojí.
Peter Koreň st.
November 2015
