Keď som sa dopočula, že v trnavskom Amfik Café má v sobotu 17. novembra 2018 koncertovať Erich „Boboš“ Procházka, hneď som zbystrila pozornosť. A po upresnení, že to bude koncert dua Erich „Boboš“ Procházka & Marek Wolf, mi bolo jasné, aký plán si na ten večer urobím. Toto duo som totiž už dávno túžila vidieť, a hlavne počuť hrať naživo. Keď mám od neho tri cédečká, už by sa patrilo (Inversion (2014), Live (2015) a Conversion (2016)). Chýba mi len prvé cédečko Diversion (2012). Prístup týchto hudobníkov k blues je naozaj moderný. Erich „Boboš“ Procházka je najznámejší slovenský hráč na ústnej harmonike, hudobník európskeho formátu. Venuje sa aj komponovaniu a spevu. Marek Wolf, o generáciu mladší gitarista, je takisto veľmi šikovný hráč i skladateľ. Navyše, zvuk svojich gitár dokáže posunúť ešte ďalej s pomocou elektroniky. Spoločne, ako duo, tvoria hudbu, ktorá mi znie priam nadpozemsky.
Jedná sa síce o úpravy známych bluesových, rock´n´rollových, rhythm´n´bluesových a rockových skladieb, no tie sú hudobne prepracované tak, že v nich doslova „neostane kameň na kameni“ a celkom pôvodný je len text. Niektoré skladby sú dôsledne prearanžované, iné sú pretvorené tak, že Erich „Boboš“ Procházka a Marek Wolf sa uvádzajú ako spoluautori hudby. Skladby vytvorené týmto štýlom sa nachádzajú na všetkých štyroch cédečkách dua. Posledné cédečko Conversion symbolicky uzatvára skladba The End, pôvodne od kapely The Doors. No a keď vyšlo, zaskočila ma informácia, že ďalšie cédečko, obsahujúce piesne vytvorené týmto spôsobom, už nebude. Práve preto som sa obávala, či to nie je definitívny koniec tohto projektu. Keď som sa dozvedela, že duo Erich „Boboš“ Procházka & Marek Wolf naďalej koncertuje a na koncertoch hráva piesne z tohto repertoáru, spadol mi kameň zo srdca. A ďalší kameň, ba priam balvan, ma prestal ťažiť v novembri tohto roku, keď som zistila, že posledný autobus, ktorým sa môžem z Trnavy dostať domov, ide aj 17. novembra, hoci je štátny sviatok.
Deň boja za slobodu a demokraciu a Medzinárodný deň študentstva som teda oslávila po svojom: hudbou s príchuťou blues. Študentka už dávno nie som, no slobody som si dopriala do vôle. Do Amfik Café som prišla za tmy, ale aj tak príliš skoro, a tak som si ešte posedela pri káve. Pri tom som obdivovala elektrické gitary Mareka Wolfa, hlavne tú s dvoma krkmi – 12-strunovým a 6-strunovým. Mal so sebou ešte aj jednu obyčajnú 6-strunovú. Vpredu na pódiu boli vyložené tri cédečká – zrejme na ukážku, aké majú hudobníci so sebou na predaj. Boli to presne tie, ktoré ja už vlastním. Na koncert som si ich priniesla a dala som si ich od oboch hudobníkov podpísať. Viem, že sa občas správam ako malé decko, ale tie podpisy mi ešte viac zlepšili náladu.
Koncert v komornej atmosfére Amfik Café sa začal približne o 20.45 hod.. Publikum privítal Erich „Boboš“ Procházka a sľúbil, že v ten mimoriadne zvláštny deň nám zahrajú zopár zvláštnych pesničiek. Obaja hudobníci mali na sebe čierne oblečenie a na očiach čierne okuliare. Pôsobili vážne a dôstojne. Ako prvá zaznela skladba Johnny B. Goode. Rock´n´rollová klasika sa v podaní dua Erich „Boboš“ Procházka & Marek Wolf zmenila na pomalú a očarujúcu psychedelickú jazdu. Keď som sledovala Mareka Wolfa, ako hral na gitare s dvoma krkmi (konkrétne na jej 12-strunovej časti), myslela som na časť textu tejto skladby: „… he could play a guitar just like a-ringin‘ a bell.“ Dotvoriť atmosféru mu pomáhala i elektronika, rôzne „krabičky“. Boboš hral na harmonike úsporne, ale pôsobivo, každý tón mal svoje dôležité miesto a význam. Harmonikár okrem toho aj spieval do harmonikového mikrofónu, vlastne to bolo niečo ako mierne skreslený napoly recitatív a napoly spev. Hudba, ktorá na pódiu v Amfik Café vznikala, bola temná, no napriek tomu nepôsobila na mňa depresívne, ani keď na záver pesničky znela ťahavá, clivá melódia zahraná na harmonike.
Nasledovala skladba Cocaine od, ako povedal Boboš, nesmrteľného J. J. Calea. Marek Wolf sa v tomto kole ani na chvíľu nerozlúčil so zaujímavou dvojkrkou gitarou. Tentoraz začal pesničku hrou na jej 6-strunovej časti a struny priam spievali. Všimla som si, že istý čas hral aj s kovovým bottleneckom. Neskôr zahral aj na 12-strunovej časti a v tejto skladbe i v ďalších tie „dve gitary v jednom“ podľa potreby striedal. Pri hraní si podupkával do rytmu. Prenikavý zvuk harmoniky dodal sviežu „chuť“. J. J. Cale by bol prekvapený, ale pevne verím, že v dobrom. Aj vnímavé publikum v Amfik Café ocenilo tieto hudobné lahôdky. Hudobníkom bol odmenou veľký potlesk. Úplne iná klasika, ale tiež klasika, je skladba Proud Mary od kapely Creedence Clearwater Revival. Erich „Boboš“ Procházka a Marek Wolf v nej trochu zrýchlili tempo. V refréne znel Bobošov hlas veľmi naliehavo, až hypnoticky. Okrem dvoch gitár v jednom sme sa na tomto koncerte dočkali aj dvoch skladieb v jednom: boli to Kashmir (Bobošova najobľúbenejšia skladba od kapely Led Zeppelin) a After Midnight od J. J. Calea. Hudba bola energická a Bobošov hlas priam burácal. Poslednou pesničkou v tomto kole bola Got My Mojo Working, ktorá sa stala hitom v podaní Muddyho Watersa. Vo verzii Boboša a Mareka Wolfa to bol sugestívny príbeh podfarbený sugestívnou hudbou. A tá harmonika, to bolo „mojo“! Po skončení skladby Erich „Boboš“ Procházka ohlásil prestávku a odporúčal nám, aby sme si oddýchli a dali si niečo dobré, lebo on a Marek Wolf sa ešte vrátia… Rozhodne ma to však potešilo, nie vystrašilo.
Druhé kolo sa začalo skladbou River Runs Deep (autorom pôvodnej verzie je opäť J. J. Cale), v ktorej mi harmonikárov hlas prekvapivo (keď prihliadnem na jej text) neznel tak pochmúrne ako v predošlých pesničkách. Gitara s dvoma krkmi v rukách Mareka Wolfa stvárala divy, keď hral na jej 12-strunovej časti, zdalo sa mi, že prechádza až do jazzu. Pesnička Rock Me od B. B. Kinga mi pripadala ako poriadny bluesový hrmot aj s trochu špinavým zvukom. Bobošov spev bol ležérny a hrou na harmonike akoby obsiahol svet v celej jeho farebnosti. Potom harmonikár oznámil, že ideme do starých vôd. Marek Wolf odložil „dve gitary v jednej“ a vzal si obyčajnú 6-strunovú elektrickú gitaru. Mala som pocit, že sa s výmenou gitary stalo blues dua Erich „Boboš“ Procházka & Marek Wolf priamočiarejším, to však neznamená, že by sa mne i ostatným návštevníkom koncertu menej páčilo. Bluesový štandard Evil, ktorý napísal Willie Dixon mi v ich verzii naozaj lahodil. To isté platilo pre nasledujúcu skladbu I Can´t Hold Out, ktorú v roku 1960 po prvýkrát nahral Elmore James. Aj v podaní Boboša a Mareka Wolfa to bola rýchla, temperamentná bluesovka, ale, pravdaže, znela úplne inakšie ako verzia Elmora Jamesa. Po nej zaznela pesnička Goin´ To The River. Jej autorom je Mississippi Fred McDowell. Boboš poznamenal, že je veľmi stará a že vznikla možno už koncom 19. či začiatkom 20. storočia. Jeho hlas v nej znel naozaj silno a drsne. Bol to pekný energický záver druhého kola.
Po pauze malo prísť ešte aj tretie, ale, žiaľ, ja som sa už musela ponáhľať na posledný autobus. Cestovanie k blues neodmysliteľne patrí. Na ceste domov vo mne doznievali hudobné zážitky. Koncert v Amfik Café som si skutočne užila a som presvedčená, že aj ostatní poslucháči mali v ten deň nielen štátny, ale aj hudobný sviatok. Takto som teda oslávila 17. november 2018. Keď prišla Nežná revolúcia, mala som dvanásť rokov. Odvtedy si užívam hudobnú slobodu. A k mojej slobode neodmysliteľne patrí blues. Často aj psychedelické.
Ružena Šípková
November 2018
