Vo svojom teenagerskom veku som rozhodne nebola milovníčkou diskoték, pretože som bola veľmi nespoločenská. Veľmi rada som počúvala hudbu sama vo svojej izbe, ale vyraziť si niekam von, to nebola moja parketa. Dodnes si spomínam na trapas, keď som na stredoškolskom výlete musela ísť povinne na diskotéku, kde na nás študentky dozerali dve mladé učiteľky a jeden učiteľ.
Ako je to s históriou diskoték na Slovensku či konkrétne v Trnave, nad tým som sa dlhý čas vôbec nezamýšľala. Len občas niekto z mojich starších známych spomenul, že sa začala písať niekedy v 60. rokoch, keď bolo v Amerike populárne hnutie hippies a aj do našich končín prišla móda nosenia dlhých vlasov, pre ktorú mali mnohí vtedajší mladí muži v Československu problém. Problémom bola tiež hudba zo západu. Napokon sa mi naskytla príležitosť dozvedieť sa o histórii diskoték viac: v stredu 20. februára 2019 sa vo veľkej sále trnavského kultúrneho centra Malý Berlín uskutočnila spomienka na 50 rokov diskoték v Trnave. Bolo to stretnutie s priamymi aktérmi diskotékového „praveku“ – Bonzom Radványim, Petrom Horváthom a Pavlom Opatovským -, ako aj s riaditeľom Trnavského Rádia Dušanom Vančom. Toto rozprávanie o prvých diskotékach v Trnave, spestrené ukážkami dobových hitov, moderoval Pavol Tomašovič. Úlohy „dídžeja“ sa v ten večer zhostil Peter Dobák: púšťal hudbu a premietal ilustračné snímky na plátno za pódiom.
Na podujatie prišlo mnoho ľudí, väčšinou pamätníkov udalostí, o ktorých sa na ňom hovorilo. No necítila som sa tam ako piate koleso na voze, veď hudbu zo 60. rokov mám rada a v obecenstve sedelo veľa mojich priateľov a známych. O 17.00 hod. nás všetkých srdečne privítal Pavol Tomašovič. Na úvod poznamenal, že veľa ľudí v obecenstve je v takom veku, že si môže povedať: „Čože je to päťdesiatka?“ V päťdesiatke už človek vie, čo je dôležité, čo ho ovplyvnilo. Mnohých ľudí v ich mladosti ovplyvňovali a formovali i diskotéky. Keďže žijeme v rýchlej dobe, musíme si stopy z minulosti uchovávať a pripomínať.
Prvá verejná diskotéka v Trnave sa uskutočnila 16. februára 1969 v kultúrnom dome Kovosmaltu na Coburgovej ulici pod názvom Music Box. Dídžejmi boli Bonzo Radványi a Peter Horváth. Úlohou Music Boxu bolo nielen hrať do tanca a na počúvanie, ale aj oboznamovať s hudobnými novinkami na platniach. Pavol Tomašovič sa okrem iného opýtal, ako vlastne vznikol nápad usporiadať diskotéku v Kovosmalte. Bonzo Radványi odpovedal, že to prišlo úplne prirodzene: on i Peter Horváth boli fanúšikovia dobrej hudby a zberatelia platní. Navyše, v roku 1968 sa konala prvá diskotéka v Bratislave, bolo to v legendárnom V-klube. Peter Horváth si zaspomínal, ako cestovávali autobusom do Kovosmaltu, ktorý sa nachádzal na okraji mesta. Vždy mali ťažký náklad, pretože so sebou vláčili gramofón a platne. Bonzo doložil, že Music Box prebiehal počas prestávky na nedeľných Čajoch o piatej, kde hrávala živá hudba, a že niekedy bol problém so zapojením gramofónu do elektriny. Moderátor zažartoval, že to boli problémy s dlhým vedením (čiže s elektrickými šnúrami) a opýtal sa, či sa Music Box náhodou neuskutočnil na oslavu Víťazného februára. Bonzo to rozhodne poprel.
Pavol Tomašovič poukázal na to, že za socializmu boli mnohé komodity nedostatkové, a to nielen napríklad hygienické potreby či ovocie, ale aj knihy a platne. Peter Horváth súhlasil. V dnešnej dobe si človek môže kúpiť v obchode hocijaké cédečko za prijateľnú cenu, alebo si rôznu hudbu môže stiahnuť z internetu. Výber je veľmi široký. Bonzo Radványi dodal, že zberatelia platní si vedeli poradiť aj v časoch socializmu. Platne sa zháňali pomocou siete priateľov, ktorí mali možnosť získať ich zo zahraničia. Súčasťou Music Boxu bývala aj tombola a výhercovia si z diskotéky odniesli platne – single. Peter Horváth porozprával, ako rokoval s vedúcim kultúrneho domu Kovosmalt. Dopadlo to tak, že im dovolil robiť Music Box, ale bez nároku na odmenu. A tak to robili čisto dobrovoľnícky.
Moderátora zaujímalo, či mohli počas Music Boxu púšťať hudbu, akú chceli. Podľa Bonzovho názoru sa to v tých časoch ešte celkom dalo. On a Peter Horváth sa však vraj často hádali: Bonzo rád púšťal rockové pesničky, napríklad aj od Johnnyho Wintera, a jeho kolega zase tanečné. Peter Horváth prezradil, že to on navrhol, aby si písali scenáre diskoték. Scenáre im slúžili aj ako poistka pre prípad, že by sa niekto o ich činnosť zaujímal. V archíve Bonza Radványiho sa zachoval i scenár z prvého Music Boxu.
V prvých sezónach robili Music Box len s jedným gramofónom a okrem púšťania svetových hitov o nich aj rozprávali, čím vlastne robili osvetu o hudbe, ktorá sa v československých rádiách nehrala. Peter Horváth sa zmienil aj o tom, ako im raz jeden hudobník robil napriek a dupal na zem, aby im nadskakovala ihla na gramofóne. Bonzo však prišiel na riešenie: počas ďalších Music Boxov ihlu zaťažili mincou, aby nemohla nadskakovať. Pavol Tomašovič na to zareagoval otázkou, či náhodou nezaznamenali ako prví v Trnave zemetrasenie.
Ďalšia otázka moderátora smerovala k diskotékovému festivalu, ktorý sa tiež konal v Trnave. Bonzo Radványi vysvetlil, že zvesť o trnavských diskotékach sa rozletela po celom Slovensku, a preto, keď SZM-áci (Socialistický zväz mládeže) rozmýšľali, kde usporiadať prvý slovenský festival diskdžokejov, voľba padla na Trnavu. Konal sa v marci 1970 a do Trnavy prišli najlepší diskdžokeji napríklad z Bratislavy či z Košíc. Okrem iného boli v jeho rámci usporiadané rôzne semináre a riešil sa na nich hlavne problém, ako nazvať ľudí, ktorí robia diskotéky. Napokon bolo prijaté rozhodnutie, že títo ľudia sa budú nazývať „diskotekári“, aby to nebol príliš anglický názov.
Peter Horváth ešte dopovedal, aký bol koniec prvých diskoték: Music Box bol veľmi populárny a on a Bonzo mali vraj nosy hore, pretože mali farebné plagáty a návštevnosť aj 1000 ľudí. Lenže v roku 1972 došlo počas Music Boxu k vážnej bitke na parkete, o ktorej dídžeji nemali ani tušenia. No vedúci kultúrneho domu Kovosmalt im oznámil, že končia, lebo incident vyšetrovala aj polícia. O dva týždne prišiel Petrovi Horváthovi list, že ich program Music Box sa ruší, pretože kultúrny dom Kovosmalt má robotnícku tradíciu a propagácia americkej hudby nie je žiaduca. Pavol Tomašovič zavtipkoval, že diskotéky možno predsa mali určitý negatívny vplyv na mládež. V každom prípade, strážcom „ideovej čistoty“ sa bitka náramne hodila ako zámienka na zakázanie Music Boxu. Bonzo zdôraznil, že Music Box síce skončil, ale v Trnave sa objavili ďalšie diskotéky a diskdžokeji. Napríklad v roku 1970 vznikol klub mladých Fortuna, kde neskôr aj Bonzo robieval sólové diskotéky. Ani vidiek neprišiel skrátka, SZM-áci robievali diskotéky po okolitých dedinách.
Za zvuku skladby Bad Moon Rising od mojej obľúbenej kapely Creedence Clearwater Revival prišiel na pódium ďalší hosť podujatia – Pavol Opatovský. Hneď na úvod povedal, že ako teenager chodil do kultúrneho domu TAZ (Kovosmalt) a chcel byť dídžej. Okrem toho bol aj hudobník, člen kapely The Beggars, neskôr Toast. O ich popularite svedčilo aj to, že ich pozvali na nahrávanie rozhlasovej relácie Modrá vlna. Napokon však počas tzv. „normalizácie“ dostali zákaz hrať. Pavol Opatovský sa potom teda venoval v 70. a v 80. rokoch aspoň práci dídžeja. Moderátora zaujímalo, kto mohol v tom období robiť diskotéky a či na to bolo potrebné mať nejaké povolenie. Odpoveďou bolo, že diskotekári museli mať licenciu, a na to bolo nevyhnutné prejsť cez komisiu. Fortuna však mala akoby „imunitu“, mladí boli tolerantní. Diskotekár musel, samozrejme, vlastniť aj platne a aparát na ich prehrávanie. Hostia spomenuli, že jedným z prvých dídžejov v Trnave bol Edo Rajnák (prišiel aj na spomienku na 50 rokov diskoték do Malého Berlína). Keďže Pavla Opatovského hudba oslovovala, začal už v 70. rokoch robiť diskotéky spolu s Edom Rajnákom.
Vývoj šiel dopredu a v 80. rokoch sa vo Fortune uskutočnila prvá videodiskotéka. Ešte predtým sa však v roku 1972 začali konať špeciálne diskotéky – hitparáda pre návštevníkov Fortuny – Hitparáda Fortuna 20, ktorá bola údajne najdlhšie fungujúcou klubovou hitparádou v dejinách Československa. Podieľali sa na nej okrem Pavla Opatovského napríklad aj Edo Rajnák, Igor Silný či Ľubo Lužák. 8. novembra 1984 sa uskutočnilo jej 200. kolo.
Pavol Tomašovič sa Pavla Opatovského opýtal, ako sa robili za socializmu na diskotékach svetelné efekty. Pavol Opatovský odvetil, že to bol veľký problém. Našťastie mal známych, ktorí vedeli vyrobiť svetelné hadice či disko guľu. Čo sa týka periodicity podujatí, Bonzo povedal, že Čaje o piatej bývali vždy v nedeľu. Pavol Opatovský doplnil, že aj diskotéky sa konali každú nedeľu. Hitparáda Fortuna 20 bývala vo štvrtok a zaujímavé boli aj piatkové klubové večery.
Okrem Fortuny neskôr začal byť populárny aj Dom kultúry, tzv. „Eroháčko“, kde tiež bývali diskotéky. 19. februára 1989 sa oslavovalo 20 rokov diskoték v Trnave. V roku 1986 si Bonzo Radványi doniesol z Nemecka prvý prehrávač na cédečká a prvá cédečková diskotéka bola vo Fortune 24. septembra 1986. Prehrávali sa tam napríklad aj cédečká s metalovou hudbou a mali veľký úspech.
Peter Horváth ešte pripomenul, ako pred päťdesiatimi rokmi zháňali na každú nedeľu 15 nových hitov. Dídžeji z Trnavy, z Bratislavy, z Piešťan a pod. si platne požičiavali navzájom. Dovoz sa riešil cez šoférov autobusov. Bonzo spomenul, že platne si hudobní nadšenci dovážali aj z Juhoslávie. Ako povedal Peter Horváth, v tých časoch bola výplata okolo 1400 Kčs, a jedna LP platňa stála 200-250 Kčs. Takže, čo diskdžokeji zarobili na diskotéke, následne minuli na platne. Na žiadosť moderátora Pavol Opatovský porozprával aj o zaujímavom „skúšaní kvality tuhosti“. Raz si priniesol výborné cédečká z Nemecka, ktoré chcel púšťať na diskotéke v „Eroháčku“. No ešte deň predtým si ich od neho vypožičal iný dídžej na svadbu. Síce ich vrátil, ale keď ich Pavol Opatovský púšťal na diskotéke, nefungovali. Po dôkladnom obzretí prišiel na to, že cédečká niekto obhrýzol – boli na nich viditeľné stopy po zuboch.
Potom Pavol Tomašovič privítal na pódiu riaditeľa Trnavského Rádia Dušana Vanča, ktorý však na podujatí 50 rokov diskoték v Trnave nebol jediným hosťom z rozhlasového prostredia: rozhlasovými redaktormi boli dlhý čas aj Bonzo Radványi a Pavol Opatovský. Bonzo začal už začiatkom 90. rokov pôsobiť v Rock FM Rádiu, k tomu patrilo niekedy aj chodenie po Slovensku a robenie diskoték. Jeho pôsobenie v rôznych rádiách trvalo 25 rokov. V Trnave od 90. rokov postupne vysielali tri rozhlasové stanice: Rádio T, Rádio Forte a Rádio Naj. V súčasnej dobe je to Trnavské Rádio, ktoré vysiela od 17. novembra 2017. Pavol Opatovský pôsobil napríklad v Rádiu T a v Rádiu Forte.
Pavol Tomašovič sa Dušana Vanča, mladšieho ako ostatní hostia, opýtal, ako vníma diskotéky. Riaditeľ Trnavského Rádia je toho názoru, že v súčasnosti je hudba devalvovaná, je jej pretlak. Keďže je ľahko dostupná, je ťažké vytvoriť emóciu nadšenia. Hudba znie často na rôznych párty, kde to nie je až tak o hudbe. Rozhlasové vysielanie existuje približne 90 rokov, a stále má svoj význam. Rádio dáva ľuďom návod, čo objavovať. Keď sa podujatie chýlilo ku koncu, moderátor požiadal hostí, aby ešte niečo povedali o diskotékach v Trnave. Bonzo Radványi je presvedčený, že diskotéky boli, sú a budú. Peter Horváth si najradšej spomína na diskotéky v 60. rokoch, keď sa ešte všeličo dalo robiť (kým neprišla tzv. „normalizácia“). Niekedy aj „falšovali“ scenáre, pretože podľa predpisov mali určitú časť skladieb tvoriť československé hity a pesničky z východného bloku.
Na záver podujatia Pavol Tomašovič pozval všetkých prítomných na neformálne rozhovory, ku ktorých ešte zneli pesničky „dídžeja“ Petra Dobáka. A tak sa na mňa nejaké znalosti o diskotékach v Trnave nalepili. Viem, že to nemôže nahradiť priamu skúsenosť, ale i to je lepšie ako nič. Len sa obávam, že som získala novú nočnú moru: strach z toho, že mi niekto obhryzie cédečká… Uvedomila som si však aj veľmi pozitívnu vec: hudba u mňa stále dokáže vytvárať emóciu nadšenia. Stále objavujem, aj s pomocou rádia.
Ružena Šípková
03/2019
