3000 kilometrov za bluesom

Muzikanti sú blázni, kvôli chvíľke potlesku cestujú nekonečné hodiny

Prvá zastávka spoločného miniturné nášho dua „Ľuboš Beňa & Bonzo Radványi“ bola v Nemecku, v malom mestečku Vöhringen neďaleko Ulmu. Hrali sme tam vďaka pozvánke od Herberta S., veľkého fanúšika rezofonickej gitary, ktorý bol kedysi pravidelným návštevníkom Dobrofestu v Trnave. Keď sme prišli na miesto, v okne už viala americká a nad mini pódiom visela veľká slovenská zástava. Steny malého klubu boli vyzdobené plagátmi kapiel, ktoré tam už účinkovali a bolo veru na čo pozerať. Väčšinou známi US country a bluegrassoví umelci. Medzi nimi aj slovenská bluesgrassová formácia Blueland, český Modrotisk a nový plagát pozýval na májové vystúpenie amerického speváka Willie Jonesa s jeho slovenskou kapelou. Večerný koncert prebehol vo veľmi príjemnej atmosfére a milé a hudby znalé publikum nás obralo o všetky naše cédečká, ktoré sme mali pripravené na celé turné.

Tournai 17
Tourdai-6 Tournai-5

Ďalší deň nás čakal cca 800 km dlhý prejazd až na sever Francúzska, do mesta Béthune, asi 70 km od prístavu Calais. V klube s názvom Le Mac Evan´s bolo znova výborné publikum. Síce po anglicky sa s ním nedalo dohovoriť a naša francúzština sa obmedzovala iba na merci, bon jour a podobné frázy, no inak fajn. Ľudia sa dokonca roztancovali a prídavky sa pretiahli na skoro celú hodinu.

Tournai 15

 

Tournai-1 Tournai-3 Tournai-4 Tournai-2

Tretí deň naša anabáza pokračovala do susedného Belgicka, lepšie povedané naše turné nás priviedlo do Tournai (čítaj: Turneé). Tu sme hrali pre zmenu na veľkom festivale. Bolo to vlastne stretnutie fanúšikov nablýskaných automobilových veteránov a rock and rollu. Počasie podujatiu prialo a priestranstvo s množstvom stánkov, automobilmi a motorkami sa len tak hmýrilo návštevníkmi. Tí zaplnili aj obrovský stan pre asi 1500-2000 návštevníkov, s veľkým pódiom, na ktorom sa odohrávala hudobná časť podujatia. Po obvode stanu boli umiestené rozličné predajné stánky s občerstvením, s vinylovými platňami, cédečkami, tričkami, rozličnými upomienkovými predmetmi, príveskami, šperkami, obrazmi, klobúkmi, šatstvom, americkými automobilovými tabuľkami, cestnými značkami a bol tam dokonca aj kadernícky salón, kde ste si mohli dať vyčesať na hlave rock and rollového kohúta, pravda, ak ste na to mali dostatok vlasov. Slovom, niečo ako jarmok so štýlovo oblečenými návštevníkmi á la 50.roky.

Tournai-12
Tournai-7 Tournayi-8

Celé podujatie trvalo tri dni, no my sme prišli až v sobotu, keď nejaký súbor práve predvádzal pod pódiom country tance. Bol to skutočný maratón, veď prvá kapela začala hrať podľa programu už na poludnie o 12. hodine. My sme sa dostali na pódium až po štvrtej popoludní. Malo to výhodu, lebo sme potom mohli pozorovať celé dianie. Festival bol štýlovo zameraný na klasický rock n roll, rock a billy, psychobilly a občas zaznelo aj niečo z country a z bluesu. Napríklad zrýchlená verzia Baby Please Don´t Go, Caledonia, That´s All Right Mama ale i country piesne od Hanka Williamsa a pod.

Tornayi 9

Celé podujatie malo trochu klamný názov 100 Ans de Rock n roll, teda 100 rokov rock and rollu. Vymysleli ho a spoločne zorganizovali dvaja priatelia – belgický spevák a gitarista  Michel Brasseur a spevák, kontrabasista,gitarista a nenapodobiteľný showman Hervé Loison z francúzskej skupiny Hot Chickens, ktorá v minulom roku hrala na skalickom festivale Hudba v meste. Obaja rock and rolloví páni v tomto roku slávia 50-ku, a tak sa rozhodli osláviť ju spoločne festivalom, na ktorý si pozvali celý rad svojich priateľov. Okrem vystúpení samotných oslávencov sme zažili aj anglického gitaristu a speváka Steve Hookera, Bloodshot Billa z Kanady, niekoľko belgických, francúzskych a nemeckých kapiel a aby to nebola len pánska jazda, objavila sa aj výborná, množstvom tetovaní okrášlená talianska speváčka Kick ´em Jenny. My sme boli jediní účinkujúci z bývalého ostbloku a možno aj preto nás privítali mimoriadne priaznivo.

Tournai-10 Tournai-11 Tournai-12 Tournai-13

Bol to skutočný maratón, lebo bolo pol tretej ráno, keď začínala posledná kapela. Nedalo mi neobdivovať nielen vynikajúce spevácke a muzikantské výkony, spomeniem len francúzskeho gitaristu Viktora Huganeta, ktorý sa celkom pokojne môže postaviť na pódium vedľa bývalého šéfa americkej skupiny Stray Cats Briana Setzera, ale aj tú obrovskú energiu, nasadenie  a radosť, ktorá priam hmatateľne sálala zo všetkých účinkujúcich. Bola to zábava v tom najpozitívnejšom zmysle. A k tomu výborná organizácia, profi zvuk, zvukári pri 15 kapelách len tak kmitali, svetlá, moderovanie, televízne kamery, fotografi atď. Slovom všetko klapalo na jednotku, o čom svedčila aj nadšená odozva vynikajúceho publika. Už som zažil množstvo festivalov a koncertov ale musím priznať, že festival v Tournai bol jedinečný. Nepochybne k tomu prispela aj výborná a páliaca jambalaya z Louisiany, na ktorej sme si pochutnávali v zákulisí.

Dinant-Sax-Bridge

Posledná etapa nášho bluesového výletu, dlhá „iba“ asi 250 km nás priviedla do mesta Dinant. Rodisko Adolphe Saxa, konštruktéra hudobných nástrojov a vynálezcu saxofónu, nás privítalo pekným slnečným počasím a dá sa povedať, že slnečná nálada panovala aj v motorkárskom klube Le France. A hoci sa k nám nepridal žiadny saxofónista, koncert sme ukončili dlhočizným jamsession s výborným gitaristom Fernandom, absolventom prestížnej Berklee College of Music, ktorý učí na tamojšej akadémii jazzovú gitaru. Zo začiatku trochu odmeraný jazzman v rokoch sa nakoniec tak roztatáril, že hral s gitarou za hlavou á la Jimi Hendrix a ja som sa len obával, že rozmláti nielen nástroj ale aj gitarové kombo. Vstávanie ráno nebolo ľahké. Čakala nás cesta dlhá asi 1200 kilometrov s autom zaťažkaným množstvom čerstvých spomienok a znova potvrdeným poznaním, že muzikanti sú blázni, ochotní kvôli chvíľke potlesku cestovať nekonečné hodiny.

Ďalšie fotografie a videá na tomto Facebooku.

Bonzo Radványi
Máj 2014