Kapela Kiero Grande patrí momentálne k špičke bluesovej hudby na Slovensku. Dokazuje to víťazstvo vo finále medzinárodnej súťažnej prehliadky Blues Aperitiv v Šumperku a následný postup na najväčší český bluesový festival Blues Alive 2018. Víťazstvo si odniesla aj z celoslovenskej súťaže bluesových kapiel Slovakian Blues Challenge 2017 v Skalici, ktorá jej otvorila cestu do Nórska na najprestížnejšie európske bluesové pódium, na European Blues Challenge 2018. O svoje pocity a dojmy sa s nami podelil Ady Kelemen, líder, spevák a gitarista kapely Kiero Grande, ktorá je dôkazom toho, že kvalitné blues na medzinárodnej úrovni sa dá tvoriť aj v malej slovenskej dedinke Veľký Kýr, odkiaľ kapela pochádza.
Čo predchádzalo vašej účasti na European Blues Challenge (EBC 2018) v Nórsku?
Našej účasti a postupu na európsku súťaž European Blues Challenge v Nórsku predchádzalo víťazstvo v celoslovenskej súťaži bluesových kapiel Slovakian Blues Challenge v Skalici v septembri minulého roku. Následne nás čakalo nespočetné množstvo skúšok s kapelou a zohrávanie sa na našich koncertoch v kluboch a na festivaloch.
Kde sa konala tohtoročná európska bluesová súťaž? Aká bola návštevnosť podujatia?
Tohtoročná EBC sa konala v nórskom mestečku Hell, neďaleko Trondheimu, na ďalekom severe krajiny. Podujatie hostil malebný hotel Scandic Hell, iba pár stovák metrov od letiska. Návštevnosť EBC bola pomerne vysoká, keďže sála s kapacitou 1200 návštevníkov, bola takmer plná. Hoci sa v priebehu večera mnohí hostia občerstvovali pri bare vo foyeri, v sále bolo neustále asi 800 až 1000 ľudí.
V akom zložení hralo Kiero Grande? Aký repertoár ste ponúkli nórskemu publiku?
Kiero Grande hralo vo svojom základnom zložení. O gitaru a spev som sa staral ja, Ady Kelemen, na base hral Robi Gajdošík a do bicích búšil Vojto Száraz. Každá kapela mala k dispozíciu 10-minútovú zvukovku počas odchodu predošlej kapely a následne 20 minút produkcie. Nedodržanie časového limitu sa rovnalo mínusovým bodom v hodnotení. My sme zahrali 4 vlastné skladby, z toho jednu novú z pripravovaného albumu a ešte jednu prevzatú od pána Hendrixa, ktorému sme tým vzdávali poctu. Hrali sme ako poslední hneď v prvý večer a hralo sa nám skvele. Publikum bolo veľmi vďačné a s pozitívnymi ohlasmi na naše vystúpenie sme sa stretávali aj počas celého zvyšku festivalu.
Môžeš nám prezradiť pódiové vybavenie, na aké kombá, zosilňovače a bicie ste hrali? Ako ste boli spokojní s celkovým zvukom?
Technickí nadšenci a hudobní fanatici by si prišli na svoje. Zvuková aparatúra bola komplet značky Meyer Sound, ktorá patrí k svetovej špičke a zvuk, ktorý znel z pódia bol prvotriedny. Čo sa pódiového vybavenia týka, bolo to nebo na zemi. Ja ako gitarista si málokedy zahrám na originálnom Fender Bassman kombe zo 60-tych rokov… a tu boli na pódiu rovno 4 vedľa seba, aby symetricky pekne ukázali. Ďalej sme mali na výber Fender Super Reverb, Hot Rod DeVille / DeLuxe, Vox AC30, Marshall JCM 900 100w, harmonikári najčastejšie volili Fender Blues Junior, no ja som svoje mojo objavil v staručkom, špinavom a odretom Fender Twin Reverbe.
Na Slovensku nieto veľa miest, kde by ste si mohli zahrať na hlasitosti 7 a master volume 8, ale tu s tým nemali sebemenší problém. Robi si zahral na 300 wattovú lampovú hlavu značky Ampeg, no k dispozícii boli aj tranzistorové hlavy tej istej značky. Reproboxy pre basákov boli dve 8×10“ Ampeg „chladničky“. Bubeníci si mohli vybrať zo sady Yamaha 9000, alebo z Mapex Saturn a k dispozícii boli aj skvelé činely od Zildjan, ZBT, či Paiste. Klávesáci mali zasa v ponuke originálny Hammond B3, Roland RD-700 či Clavi Nord Stage 2 EX … Jednoducho všetci hudobníci si mohli vybrať z úplnej špičky, čo sa aparátu týkalo. S celkovým zvukom som bol osobne veľmi spokojný, zvukári odvádzali skvelú prácu. Problém bol možno len s krátkou prípravou na pódiu a s krátkym časom na doladenie pomerov v monitoroch, čo v prvých skladbách pôsobilo trochu rušivo, celkovo však hodnotím zvuk veľmi dobre.
Aký je tvoj osobný názor na súťažiace kapely, prípadne na samotných víťazov?
Súťaže sa zúčastnilo 21 kapiel z 21 euróskych štátov a pri asi 18 z nich som si robil podrobné zápisky. Bolo ťažké si vybrať favorita, preto nezávidím porote. K mojim obľúbencom patril Portugalec Vítor Bacalhau, Holanďania The Ragtime Rumours a skvelý Johnny Stone zo Španielska. Vyhrať však mohol len jeden. Víťazom sa stala partia Holanďanov, ktorým som aj fandil. Nehrali síce čistý blues, bolo to skôr kabaretné, prekvapivo ragtimeové a troška cigánske. Všetci štyria spievali a na kontrabas hrala dievčina. Bola to veselá kopa, zo sály som po ich koncerte odchádzal spievajúc si ich skladbu, čo je super, keď je niečo tak chytľavé. Držím im palce s európskym turné.
Súčasťou EBC 2018 sú aj sprievodné akcie ako Blues Market, výstavy a prezentácie. Mali ste možnosť sa ich zúčastniť?
Blues Market, kde sa stretávajú asi všetci zástupcovia médií, rádií, vydavateľstiev, časopisov a bluesových asociácii z celej Európy, je skvelou príležitosťou prezentovať svoju kapelu, alebo svoj produkt záujemcom či zvedavcom. S Kiero Grande popravde ešte zanedbávame marketing, čo je možno aj trochu škoda, ale pomocnú ruku nám ponúkol Andrzej Matysik, ktorý propagoval svoj poľský časopis Twój Blues. Mohli sme u neho na stánku prezentovať naše CD. Takto sa dostalo do rúk viacerých usporiadateľov a náš album „Unorthodox“ tak znova cestuje do rozličných kútov sveta. Andrzejova manželka Danuta počas celého trvania festivalu prezentovala vo vstupnej hale svoje maľby s bluesovou tematikou. Obrazy, ktoré boli aj na predaj, zaujali mnoho divákov, no priznám sa, nezisťoval som, či nejaký z nich aj predala.
Aké reakcie ste zaznamenali v Nórsku na vaše vystúpenie, prípadné ponuky, kontakty a záujem o vašu hudbu?
Ohlasy na naše vystúpenie boli famózne. Tréma opadla hneď po prvom burácajúcom potlesku. K uvoľnenosti prispela aj návšteva dvoch našich kamarátov z Veľkého Kýru, ktorí nás prišli podporiť až z Londýna. Ich vysmiate tváre v publiku boli na nezaplatenie a hneď sa hralo oveľa lepšie. Hneď po koncerte za mnou prišiel sám riaditeľ Európskej bluesovej únie, pán Davide Grandi, podal mi svoju vizitku a povedal, že sa mu veľmi ľúbilo naše vystúpenie. Pokecali sme chvíľu o bluesových podujatiach na Slovensku a takisto som spomenul koncert jeho krajana Jimiho Barbianiho v našich končinách, ktorý ohuroval davy pri Počúvadle. Na večernej afterparty sa mi zasa prihovoril akýsi Švéd, ktorého síce nepoznám, ale pýtal sa, či by sme boli ochotní prísť zahrať, avšak len za stravné a za nocľah. Vravel som mu, že je to síce milé, ale pri priemernom slovenskom plate a ochote kultúrnych inštitúcií dotovať export svojej kultúry, je to prakticky nemožné, respektíve extrémne neekonomické z nášho hľadiska. Škandinávia je žiaľ pre Slováka neúnosne drahá. Na druhej strane však milo zahriali pri srdci slová chvály organizátora budúcoročného EBC na Azorských ostrovoch v Portugalsku.
Myslíš, že aj ostatné slovenské kapely majú šancu úspešne sa prezentovať na takýchto prestížnych podujatiach? Čo by si im odporučil po skúsenosti z Nórska?
Či majú slovenské kapely šancu? Samozrejme, každý ju má! Na Slovensku však máme akýsi blbý prístup k veciam, heslo „á, veď to stačí…“. Nie, nestačí! Keď to chce človek robiť poriadne, tak buď naplno alebo vôbec. Hudobný priemysel je nekompromisný a nie náhodou sa to volá priemysel, čiže biznis. Biznis, to nie sú len dobre napísané skladby a stovky skúšok. Biznis je propagácia, marketing, manažment a v neposlednom rade aj správne kontakty. Ako som videl v Nórsku, kapely boli všetky úžasné, o tom niet debát, ale isto sa hodí, keď si spravíte očko u toho a tamtoho, tak to proste na trhu práce chodí. Z mojej nórskej skúsenosti by som slovenským kapelám odkázal toto: „Nebojte sa byť originálni a sami sebou! Zabudnite na klišé! Hovorte s ľuďmi, spoznávajte ich a ukážte im vašu osobnosť, ktorá sa skrýva za hudbou! A aby som nezabudol, zožeňte si bohatého sponzora„.
Ďakujem za rozhovor.
Text: Ľuboš Beňa
Foto: Christophe Losberger
