Priznávam sa, že do kina takmer nechodím. Voľný čas si vyplňujem s pomocou kníh, časopisov, cédečiek a hudobných videí na internete. Ale, keď Pán Boh dá, aj motyka vystrelí: raz za čas sa stane zázrak a na nejaký film sa vyberiem. Koncom marca tohto roka som sa dozvedela o dokumentárnom hudobnom filme Eric Clapton: Life in 12 Bars, ktorý, ako som zistila, sa dostal do slovenských a českých kín 30. 3. 2018. Práve v ten deň sa premietal i v Seredi, no to som prepásla. Nevzdala som sa a na tento dokument som išla 4. apríla 2018 do kina v istom trnavskom Obchodnom centre. Prekvapilo ma, že som tam nenatrafila na žiadny plagát, oznamujúci, že sa tento film bude premietať. Že by som ho prehliadla? Ešteže existuje internet. Som presvedčená, že Eric Clapton je známy i na Slovensku. Veď patrí medzi najúspešnejších anglických gitaristov, spevákov a autorov piesní 20. a 21. storočia. Jeho prezývka Slowhand (Pomalá ruka) ma vždy prinúti spomínať: mňa na základnej škole prezývali Pomalá noha. Pravdaže, nedá sa to porovnať, pretože Eric Clapton dostal svoju prezývku za šikovnosť, a ja za ťarbavosť.
Film Eric Clapton: Life in 12 Bars režírovala Lili Fini Zanuck (ktorá v roku 1990 získala spolu so svojím manželom, filmovým producentom Richardom D. Zanuckom Oscara za tragikomédiu Šofér slečny Daisy) a scenáristami boli Stephen „Scooter“ Weintraub a Larry Yelen. Hudbu k filmu vytvoril Gustavo Santaolalla.
Zaujala ma informácia, že film je 2D, čiže dvojrozmerný. Nechýbalo mi 3D či 4D – veď dobrá hudba je mnohorozmerná. Čo sa týka anglického názvu filmu, najprv som si ho preložila ako „Život v dvanástich baroch“. To sa mi však nezdalo, a potom som si uvedomila, že anglické slovo „bar“ možno preložiť aj ako „takt“. A v súvislosti s týmto slovom z hudobnej terminológie mi prišlo na um dvanásťtaktové blues a už som bola doma. Veď Eric Clapton je známy hlavne ako bluesový a rockový hudobník. Na film som sa tešila i preto, že sa v ňom okrem Erica Claptona objavil napríklad aj John Mayall či B. B. King.
A tak som 4. apríla od 17.40 hod. sledovala v kine film Eric Clapton: Life in 12 Bars. Tento dokument mal české titulky, no keďže mám češtinu v génoch, vôbec mi to neprekážalo.
Príbeh Erica Claptona sa začína na filmovom plátne v jeho útlom detstve
Dozvedali sme sa o ňom predovšetkým z jeho vlastného rozprávania a z rozprávania jeho starej mamy Rose Clapp a jeho tety Sylvie Clapton. On sám tvrdil, že mal krásne detstvo. Medzi jeho záľuby patrilo kreslenie komiksových obrázkov. No zdalo sa mu, že je iný, ako ostatné deti a mal komplexy menejcennosti. Neskôr do jeho života vstúpil i pocit krivdy a zlosti, keď zistil, že žena, ktorú považoval za svoju matku, je v skutočnosti jeho stará mama. Jeho vlastná matka si nikdy k nemu nevytvorila vzťah a odmietala ho, čím veľmi trpel. V sobotu ráno Eric rád počúval v rozhlase hudobný program pre deti. Zvláštne bolo, že v tomto programe niekedy znela aj bluesová hudba, napríklad piesne Muddyho Watersa. Vlastne, v anglickom rozhlase sa v tej dobe hrávala bluesová hudba vraj len v detských programoch. Eric vtedy, samozrejme, nevedel, že je to hudba Afroameričanov. No v blues našiel úľavu. Doslova sa vyjadril, že tá hudba ho zbavila bolesti.
Eric Clapton sa teda usilovne zdokonaľoval v hre na gitaru. Veď blues bol vždy „muž s gitarou proti celému svetu.“ Neskôr si však Eric našiel priateľov, ktorí zdieľali jeho vášeň pre túto hudbu. Boli medzi nimi napríklad aj Mick Jagger a Keith Richards, neskôr známi ako členovia kapely The Rolling Stones. Prvá kapela, v ktorej Eric hral, bola The Roosters – malá hudobná formácia so skromným vybavením. Snažil sa však posunúť ďalej – postupne sa stal členom viacerých kapiel ako napríklad The Yardbirds, John Mayall & The Bluesbreakers, Cream, Blind Faith či Derek & The Dominos. Zažil slávu i priazeň fanúšikov, s rôznymi kapelami nahral vysoko cenené albumy, zahral si s mnohými svojimi hudobnými vzormi v Európe i v USA.
Vo filme prehovorili okrem B. B. Kinga a Johna Mayalla i ďalší priatelia a vzory Erica Claptona, ako Muddy Waters či Jimi Hendrix, ale aj iní známi hudobníci a ďalší ľudia z hudobnej brandže. Vo filme sa objavila informácia, že Ericovým veľkým vzorom bol tiež bluesový harmonikár Little Walter.
B. B. King sa okrem iného v jednom rozhovore vyjadril, že Eric Clapton spopularizoval blues a pomohol i jemu „otvoriť dvere“ k bielym poslucháčom.
Slávnemu gitaristovi Ericovi Claptonovi sa však nevyhli ani pochybnosti a depresie. Prežil dlhú, vášnivú a zničujúcu lásku k Pattie Boyd, manželke svojho najlepšieho priateľa Georgea Harrisona. Eric bol aj závislý od drog. Ako povedal, pod vplyvom heroínu sa cítil ako „zabalený do ružovej vaty“, nič ho netrápilo. Z tejto závislosti sa napokon dostal, ale nahradil ju silnou závislosťou od alkoholu, ktorá mu tiež komplikovala osobný i pracovný život. Okrem iného pod vplyvom alkoholu vyslovil na verejnosti rasistické výroky, za ktoré sa neskôr veľmi hanbil, pretože polovicu jeho priateľov tvorili Afroameričania.
Zo vzťahu Erica Claptona a talianskej modelky Lory Del Santo sa narodil syn Conor. Vtedy mal hudobník pocit, že dospel. Kvôli svojmu synovi podstúpil aj protialkoholické liečenie. Postihla ho však veľká tragédia, keď Conor ako štvorročný vypadol z okna mrakodrapu. Eric si však povedal, že bude žiť svoj život tak, aby si uctil pamiatku svojho syna. Hudba Erica vrátila do života a opäť ho zachránila. Dnes žije v šťastnej rodine a angažuje sa v boji proti závislosti od alkoholu a drog.
Do 135-minútového filmu sa, samozrejme, nevošlo všetko z osobného a z pracovného života Erica Claptona. Ale bolo tam toľko informácií o jeho hudbe, že som mnohé z nich ani nestíhala sledovať. A tiež veľa videozáznamov z koncertov, z natáčaní albumov i zo súkromia, fotografie, listy… Hudbu, ktorá znela vo filme, som si naozaj užívala. Pri úryvkoch z piesní Johna Mayalla & The Bluesbreakers som takmer vyskočila zo sedadla.
Dá sa povedať, že všetko, čo Eric prežil, sa odzrkadlilo v jeho piesňach. A ja verím, že blues naozaj dokáže človeka zachrániť a zbaviť bolesti. Aj keď som „decko“, ktoré vôbec nevie hrať ani spievať blues (Muddy Waters vo filme Eric Clapton: Life in 12 Bars podotkol, že tie „decká“ (t. j. mladí anglickí hudobníci, ktorí v 60. rokoch začali hrať a spievať blues) túto hudbu vedia dobre hrať, ale nie dobre spievať, pretože ešte nezažili v živote dosť trápenia).
Ružena Šípková
Apríl 2018
